✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Kniha „ Si to naozaj ty?“ je určená pre všetkých ľudí, ktorí chcú mať v jednej knihe spojené rýchle nadnesené čítanie na chvíle pohody spolu s psychologickým zauzlením.
Hlavná hrdinka a jej matka vytvárajú dnešnú realitu, ktorá je prerušovaná zvláštnymi a pre každého záhadnými výletmi do snov, ktoré ale snami nakoniec asi nie sú. Hlavná hrdinka Martina nevie, či sa v dvadsiatich rokoch zbláznila, alebo prežila niečo, na čo zabudla a z čoho sa jej vynárajú spomienky. Nie je si istá, či je to realita, či sa to naozaj niekedy stalo a hľadá rozuzlenie rôznymi neobvyklými cestami. Ako to býva v dvadsiatich rokoch, málokto ju chápe a
prekvapivo nachádza porozumenie u ľudí, u ktorých by to nečakala.
Netradičný príbeh z dnešného typického sveta, s ironicko - humornými názormi dvadsiatničky, ktorá nechápe svoju matku prečo sa jej na všetko musí pýtať tri krát. Jej matka, ktorá sa snaží, ale nechápe svoju dcéru. Dáva ju na čas na psychiatriu, kde ale Martina rýchlo pochopí, čo sa od nej očakáva.
Martina si nie je sama sebou istá a preto ako veľa ľudí nie len v jej veku sa pýta : Si to naozaj ty?
Kniha, ktorá sa rýchlo číta, ale zhlboka sa pri nej dýcha.
Odpovie si Martina na svoju otázku, alebo zostáva vo svojom svete? Viete si odpovedať vy sami?

Ukážka textu z knihy

Dedko mal slzy na krajíčku, keď sme nakladali veci do auta. Mal ten výraz starca, ktorý sa pozerá na svoje dieťa a svoju vnučku s obavou, či ich nevidí posledný raz.
Úplne som zabudla, čo ma trápi, ako mi je a čo sa so mnou deje až do momentu, kým sme s mamou neprechádzali okolo motorestu pri ceste.
- Stoj, stoj, preboha stoj! - vrieskala som tak nahlas,že mama skoro narazila do zvodidiel. - Mami, toto je to miesto, mami, toto je to, kde som zomierala, - kričala som,
akoby mi išlo o život a mala som pocit, že mi oň aj išlo.
Otvorila som oči, zobúdzala som sa s pocitmi sucha v ústach a s bolesťou hlavy ako po opici. Známy pocit pre Martinu, veľmi známy pocit. Videla biele steny, starú lampu, ktorá blikala priamo nad ňou, lebo neónka už mala čo-to za sebou. Posteľ bola nemocničná. - Som v nemocnici, - povedala nahlas, ale hlas sa jej lámal a triasol, akoby jej operovali hlasivky. Pozerala sa okolo seba úplne vyjavene, ale pokojne. Mala v sebe určite dosť tabletiek na to, aby nezačala kričať, a vyskakovať z postele. Nepoznala túto nemocnicu,
túto izbu, bola tam sama. Jediné, čo videla, bol zvonček, na ktorom bolo napísané „sestra“. Stlačila bez váhania asi desaťkrát za sebou a o chvíľu pribehla sestrička, klasická nemocničná sestrička. - Áno? - povedala jasným hlasom. - Kde som, čo sa stalo? - zmohla sa na otázku, ale hlas sa jej tak lámal, že bola prekvapená, že jej sestrička rozumela.
- Zavolám doktora, pokojne ležte, - povedala a už aj bola na odchode.
Prišiel doktor, ktorý sa veľmi podobal na doktora Malého, ale nebol to on. Bol ešte starší, šedivejší a mal biely plášť a doktor Malý chodil normálne oblečený, aj keď bol doktor,alebo psychológ, či čo to bol. Bola ako omráčená, unavená a myseľ mala akúsi zastretú. Cítila sa ako po naozaj veľkej žúrke a po naozaj veľkom okne, ale bola pokojná a čakala na informácie. - Som doktor Schmidt a od včera sa o vás starám, - začal veľmi vážne, akoby mi chcel oznámiť, že som prežila zázrakom prírodnú katastrofu a na svete zostalo len desať ľudí nažive. - Ako sa cítite? - zaznela otázka, ktorá mi v tú chvíľu pripadala ako nemiestna, keďže som netušila, kde sa nachádzam, čo sa stalo a prečo tam ležím. Ale on otázku zopakoval pokojným hlasom, akoby mal pocit, že som jej nerozumela, - Ako sa cítite, Martina? Martina, rezonovalo jej v hlave, akoby počula prvýkrát to meno. - Bolí ma hlava, potrebujem sa napiť a neviem, kde som, -povedala už zrozumiteľnejšie. - To je dobre, donesieme vám piť, ale ide vám infúzia, tekutín máte dosť, - odpovedal klasicky sucho a neprítomne doktor. - Kde som? - zopakovala otázku zo zvyku a mechanicky, lebo dospelí nikdy neodpovedajú na otázky, ktoré im dávajú mladí. - Ste v nemocnici, - povedal prekvapene doktor Schmidt. Začínala vo vnútri cítiť zlosť napriek tomu, že mala pocit, že má energiu akurát na to, aby udržala otvorené oči.
Pokračoval však ďalej. Bola vďačná, že mu nemusí klásť ďalšie otázky. - Priviezla vás sem vaša mama, mala o vás starosť a ste tu na pozorovaní. Na pozorovaní, ako králik alebo laboratórna myš, pomyslela si a cítila ešte väčšiu zlosť ako predtým, ale aspoň
vedela, ako sa sem dostala, čo bol v jej živote za posledné obdobie úžasný pokrok.
- Kde je moja mama? - spýtala sa doktora, lebo ju naozaj chcela vidieť, chcela byť so svojou mamou a dať sa pohladiť. Zavoláme jej, aby prišla, ale mali by ste oddychovať a byť čo najpokojnejšia. Hlavne sa nerozčuľujte a sestrička vám donesie niečo na pitie.
Mama prišla asi po hodine, čo si Martina len tipla, lebo hodinky ani svoj mobil nemala. Nemala vlastne vôbec nič a bola v hroznej nemocničnej košeli, ktorá jej bola aspoň o
štyri čísla väčšia.- Moja, - sadla si ku nej mama, ktorá vyzerala, akoby jej práve oznámili, že jej dcéra prežila leteckú katastrofu, ale s vážnymi dôsledkami.