✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Fejtóny, reportáže a denníkové zápisky z rokov 1919 – 1930

Rothove reportáže z rokov 1919 až 1930 podávajú veľmi plastický obraz ruskej spoločnosti, kde možno nájsť takmer všetkých a všetko: boľševikov a starú buržoáziu, inteligenciu a mužikov, Leningrad, Moskvu a usadlosti na Kaukaze, popov, šejkov, šamanov i vyznavačov darvinizmu, ruské prostitútky, deti bez domova, emancipované ruské ženy, žobrákov i burlakov. Okrem iného sa autor predstavuje aj ako veľmi výrečný a ostrý filmový a divadelný kritik.

Kischove, Gidove ani Feuchtwangerove reportáže z rodiaceho sa sovietskeho Ruska nemožno čítať ako bibliu a podobne je to i s Rothovými fejtónmi, reportážami a črtami z tejto krajiny. No na rozdiel od mnohých oslavných ód na nový systém, ktoré napísali jeho kolegovia, dokázal prehliadnuť potemkinovské kulisy.

V zozbieraných článkoch má slovenský čitateľ príležitosť spoznať tohto vynikajúceho štylistu aj z jeho inej stránky – ako kritického publicistu obdareného nevšedným pozorovateľským talentom, ale aj svojským cynickým humorom.

Ukážka textu z knihy

Žena, nová sexuálna morálka a prostitúcia
Kto hovorí o mrzkom mravnom úpadku v sovietskom Rusku, osočuje; kto v sovietskom Rusku vidí zrod novej sexuálnej morálky, je bodrý optimista; a kto v tejto krajine bojuje proti starým konvenciám argumentmi dobráka Bebela1, ako to robí napríklad Kollontajová2, je protikladom revolucionára – a to síce banálnym človekom.
Údajná „nemravnosť“ a „nová sexuálna morálka“ sa obmedzujú na zredukovanie lásky na hygienicky bezchybné párenie podporované školskými prednáškami, filmami a brožúrkami sexuálne osvietených indivíduí rôzneho pohlavia. Vo väčšine prípadov ho nesprevádza „dvorenie“, „zvádzanie“ či duševné opojenie. Hriech je preto v Rusku práve taký nudný ako u nás cnosť. Príroda pozbavená figových listov šliape bezprostredne po svojich právach, pretože človek, celý bez seba od pýchy nad zistením, že pochádza z opice, si osvojil mravy a zvyky cicavcov. To ho ochraňuje pred výstrednosťami ako aj pred krásou; krotí ho to a udržuje v stave prirodzenej cnosti, ľudia sa stali dvojako cudní – teraz sú barbarmi s medicínskym poradenstvom, morálkou sanitárnych opatrení, slušnosťou opatrnosti a zadosťučinením, že pôžitok spojili s vykonaním hygienickej a sociálnej povinnosti. V zmysle „buržoázneho sveta“ je to všetko nanajvýš mravné. Pretože maloletých v Rusku nik nezvádza a nezneužíva, lebo ľudia poslúchajú hlas prírody, a maloletí, ktorí majú pocit, že už nie sú maloletými, pristupujú so všetkou vážnosťou a dobrovoľne k tomuto aktu, pričom si uvedomujú svoju sociálnu povinnosť. Ženy, ktorým nik nedvorí, strácajú čaro – nie kvôli úplnému zrovnoprávneniu pred zákonom, ale v dôsledku svojej politicky fundovanej pripravenosti, nedostatku času na rozkoš a mnohých sociálnych povinností, neprestajnej práce v úradoch, továrňach, dielňach, neúnavnej verejnej činnosti v kluboch, spolkoch, na zhromaždeniach, na konferenciách. Vo svete, v ktorom sa žena stala až takým „verejným faktorom“ (čo sa jej, zdá sa, páči), neexistuje, samozrejme, erotická kultúra. (Okrem toho mala masová erotika v Rusku vždy trpkú, vidiecko-prospechársku príchuť.) V Rusku začínajú tam, kde skončili Bebel a Grete Meisel-Heßová3 a všetci ich rovnako zmýšľajúci beletristickí súputníci.

V Rusku si ľudia myslia, že sú výnimočne „revoluční“, ak poslúchajú doslova rozkazy prírody a požiadavky jednoduchej mysle. Ale niekoľkými „revolučnými“ kultúrnymi reformáciami ich nesprevádzal veľký Voltairov duch, ale priesvitný tieň Maxa Nordaua4. Namiesto zdedeného pokrytectva nastúpila teoretická pedantéria, namiesto komplikovaných mravov banálna prirodzenosť, namiesto kultivovanej
sentimentality jednoduchý racionalizmus. Otvorili všetky okná... a dnu vpustili potuchnutý vzduch.
Zdá sa, že nechápu, že láska je vždy svätá, že okamih, keď sa dvaja ľudia spoja, je vždy posvätený. Matriky sa usilujú o demonštratívnu jednoduchosť. Sú podriadené obecným policajným útvarom, sú v nich tri stoly, jeden je vyhradený pre svadby, jeden pre rozvody a jeden pre pôrody. Uzavretie manželstva je jednoduchšie akoprihlásenie na polícii. Groteskne sa boja konvencií. Krátky čas bol svojím spôsobom slávnostnou ceremóniou „komunistický krst“. Ale zrušili ho – alebo sa prinajmenšom stal zriedkavým. Spoločne strávený čas manželov sa v priemere obmedzil na večeru v neskorých hodinách (po zvyčajnom zhromaždení či konferencii alebo „odovzdaní správy“ či „kurze“) a niekoľko hodín spánku. Muž i žena celý deň pracujú a konferujú v oddelených prevádzkach. Ak náhodou v nedeľu či pri spoločnej demonštrácii zistia, že sa k sebe nehodia, alebo ak sa jednému či druhému zapáči niekto iný, tak sa nechajú rozviesť. Muž a žena sa poznajú menej ako partneri kapitalistického manželstva s venom. Rozvody sú častejšie ako u nás, lebo manželstvá sa uzatvárajú „ľahkovážne“ a bez veľkého premýšľania. Podvádzanieje tiež zriedkavejšie, a vzťahy sú teda počestnejšie. Ale nie je to spôsobené hlbokou etikou, ale tým, že sú natoľko uvoľnené a formality natoľko zjednodušené. Všetci sme cicavce. Od štvornožcov sa odlišujeme sexuálnou osvetou.
To všetko nevylučuje existenciu starej, buržujskej „morálky“. Pretože v Rusku je človek súčasťou ulice, ktorá vidí do jeho spálne. A keďže možno prižmúriť len jedno oko, ale nie tisíc, je ulica malomeštiackejšia, buržujskejšia a mrzutejšia ako hocijaká tetka.
Zákon je oveľa revolučnejší ako mravy. Nerozlišuje medzi manželskými a nemanželskými matkamia deťmi. Určuje, že pracujúcej tehotnej žene nemožno dať výpoveď; že dva mesiace pred a dva mesiace po pôrode má nárok na dovolenku; že za mesiac, na ktorý pripadá pôrod, dostane dvojitú mzdu; určuje alimenty, ktoré musí otec dieťaťa zaplatiť (ak nie je bez príjmu), prípadne, že sa na alimenty má zložiť niekoľko mužov, ak žena uvedie ako eventuálnych otcov niekoľkých mužov; povoľuje umelé prerušenie tehotenstva, prikazuje rozviazanie manželstva, ajkeď si rozvod praje len jedna strana, takzvaný „konkubinát“ stavia na úroveň manželstva; na materiálnu podporu oprávňuje teoreticky aj muža, ak splní určité podmienky; neuznáva spoločné vlastníctvo manželov; podporuje mnohé domovy pre matky a deti, ochranné komisie, stanice sociálnej starostlivosti pre dojčatá. Je to moderný humánny zákon, no v praxi môže spôsobiť mnohé ťažkosti či smiešne situácie. Súdy, ktoré boli prednedávnom preťažené procesmi týkajúcimi sa alimentov, sa nimi zapodievajú dodnes. Tak ako v iných oblastiach, aj v oblasti manželského práva sa napokon bude musieť pristúpiť k niekoľkým základným reformám. Teória sa v súčasnosti prispôsobuje životu, ľudia sa adaptujú na zákony. Preto ustupuje oprávnené volanie po definitíve a nutne sa obmedzuje na pozorovanie a úvahy. Západná Európa sa môže od ruských zákonov mnohému priučiť, od ruskej sociálnej starostlivosti všetkému a od ruskej údajne novej sexuálnej morálky a mravov ničomu. Pretože tá je zastaraná a niekedy spiatočnícka. Je napríklad spiatočnícke zakázať bozkávanie rúk – zo strachu, že by to degradovalo ženu na dámu. Je spiatočnícke, že si v kvetinárstvach v uliciach ruských miest kupujú kvety len mladé dievčiny, aby ich darovali svojim družkám – zatiaľ čo ich mladý mužský sprievod postáva netrpezlivo bokom, povznesený v svojej „komsomolskej“ pýche nad takú „buržujskú sentimentalitu“. Je spiatočnícke premeniť ženu zrovnoprávnením na neutrum, bolo by revolučné rešpektovať ju a dovoliť jej, aby zostala ženou. Je spiatočnícke ženy len oslobodiť – revolučné by bolo oslobodiť ich a skrášliť. Skutočná degradácia nenastala z „človeka“ na „ženu“, ale zo slobodných, eroticky kultivovaných ľudí vybavených schopnosťou milovať na sexuálne fungujúce cicavce. „Darvinizmus“ je spiatočníckejší, ako si mnohí dobrácki ruskí revolucionári myslia, a metafyzično, ktorého sa boja rovnako, ako sa občania boja vyvlastnenia kapitálu, je revolučnejšie než ateistické malomeštiactvo. A dokonca aj prostitúcia nenávidená pruskými kráľovnami rovnako ako mnohými komunistami, je humánna a slobodná inštitúcia – v porovnaní s mrzutou, prírodovedne odôvodnenou sexuálnou slobodou.
Prostitúcia je v Rusku krátkou kapitolou. Zákon ju zakazuje. Ľahké dievčatá – v Moskve je ich oficiálne asi dvesto, v Odese asi štyristo – zberajú z ulice, premiestňujú na políciu a odtiaľ na pracovné miesta. V niekoľkých väčších ruských mestách je zopár domov lásky, sú však odsúdené na ohrozenú, biednu a primitívnu, provinčnú existenciu. Kupliarstvo sa prísne trestá.
Mnoho Moskovčanov bolo prinútených zbaviť sa áut, a využívajú radšej železnicu. Šoféri sa majú dobre, štátna požičovňa automobilov nemá vo večerných hodinách často obsadený telefón a je iróniou, že ju zneužívajú na obchod s láskou. Hodina jazdy v automobile bez taxametra stojí šesť rubľov. (Zatiaľ čo toto píšem, dozvedám sa o novom nariadení, podľa ktorého musí byť vnútrajšok obsadeného vozidla stále osvietený.)

Rusko nie je nemorálne, ani nápad – je len hygienické. Moderná ruská žena nie je zhýralá, naopak: je poriadna a sociálne funkčná. Ruská mládež nie je nespútaná, je len nadmieru poučená. Manželské a ľúbostné zväzky nie sú nemravné, len verejné. Rusko nie je „močariskom hriechu“, ale prírodovednou čítankou...

Hoci tento stav podporuje a udržiava prudká propaganda, je sčasti aj prirodzenou reakciou na uplynulé obdobie príliš snivej, sentimentálnej a gýčovej lživosti ľúbostných vzťahov. Ak si noví reformátori myslia, že toto štádium vývoja erotiky je spontánnym prechodom k zdravej, novej, prirodzenej láske, tak možno len dúfať s nimi. Ak si ale myslia, že prirodzená láska medzi ľuďmi sa zaobíde bez toho, čoho sa ako „metafyzického elementu“ boja – tak sa mýlia. Erotický vzťah, ktorý sa obmedzuje len na telo a vedomie, vyzerá presne tak, ako som ho vyššie opísal. Našťastie je človek schopný vyrásť z puberty sexuálnej osvety a naivity ohriateho materializmu. Hoci by aj bol absolútne popieral existenciu „duše“ – jedného dňa ju pocíti: keď sa zaľúbi.
Frankfurter Zeitung, 1. 12. 1926