Posledná nevera
Banáš Jozef

Milé èitate¾ky, èitatelia, s bázòou a dôverou vám predkladám výber zo svojich poviedok. Zostavil som ho z nieko¾kých starších – poènúc poviedkou Suliko, ktorú som napísal v roku 1984, ale publikujem ju až v tejto knihe, pokraèujúc poviedkami Mimoriadny rýchlik, Busta, Zájdeme spolu na Podzávoz, Posledná nevera, Dávno som sa tak nezasmial a Srdce v podmienke. Tieto dielka zahàòala moja prvá kniha Lepší ako vèera, vyšla však v neve¾kom náklade. Rozhodol som sa preto znovu vyda� najlepšie zo starších poviedok a doplni� ich novými, ktoré som napísal v posledných rokoch. Väèšinu príbehov som zažil alebo mi ich prerozprávali. Ten, ktorý mi rozprávala moja dcéra Adela, som si netrúfol napísa�. Bol príliš smutný. Odohrával sa na detskej onkológii, kde sa strieborná ni� spájajúca dvanás�roènú Adelku so životom postupne stenèovala. Dievèatko bolo skvelou taneèníèkou, a keby nie zákernej choroby, nepochybne by z nej vyrástla taneèná jednotka. Sily jej ubúdali, svoju ob¾úbenú reláciu Let´s Dance sledovala z nemocnièného lôžka. Moderátorka tohto programu, tiež Adela, chodievala pravidelne na detskú onkológiu podeli� sa s de�mi o rados� i nádej. Snom chorého dievèatka bolo ma� aspoò raz na sebe také krásne šaty, aké pre moderátorku navrhoval známy módny návrhár. Adela teda poprosila Ferka Mikloška a ten navrhol malej Adelke najkrajší model, aký dovtedy vyšiel z jeho dielne. „Vyzeráš ako anjel,“ povedal Ferko, keï h¾adel na vychudnutú postavièku v nádhernej róbe. „Ujo, môžem si ich necha� dozajtra?“ poprosilo dievèatko. „Príde ma pozrie� mama, rada by som sa jej v nich ukázala.“ Keï ráno mama pricestovala, Adelka meravo, ticho ležala. Zaspala vo svojich vysnívaných šatách naveky. Rád by som jej túto knihu venoval. Aj tej druhej Adelke. Za jej srdieèko otvorené chorým, starým, biednym... ba aj bezmocným zvieratkám. Text © Jozef Banáš 2012