Poviedka 2011 - Zborník najlepších prác 15. roèníka literárnej sú�aže

Kúpil(a) Andrea pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Andrea pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Andrea pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Samo pár minút dozadu

Kúpil(a) Mária pár minút dozadu

asi ako chlap, keï s¾úbi, že zavolá. Tak to majú vykompenzované touto dušou.
Niesla som kapra pomaly do kuchyne, kde som už mala nachystané na stole staré noviny. Zopárkrát som mu klepla nožom po vrchu hlavy a potom som ním pre�ala miechu. S�ahy jeho svalov zosilneli a ošpliechal najbližšiu stenu krvou, èo mu stiekla až ku chvostu. Nechala som rybu rybou a kuchynskými utierkami som zaèala tie f¾aky drhnú�. Bála som sa, že keï sa Marek vráti od rodièov a nájde krvavé šmuhy na stene, budeme ma� po pokojných sviatkoch.
Už aj tak som mala dos� starostí s vysvet¾ovaním, že chcem toho kapra zabi�, aby sme ho mohli jes� na Štedrý deò. Otec mi ho dopratal opitý, veèer dvadsiateho tretieho, a Marek sa nemal kde osprchova�. Opláchol sa teda v umývadle a prikázal mi, aby som sa kapra zbavila.
Ako náhle dnes ráno vypadol k rodièom po zemiakový šalát (ktorý je najlepší na svete) a po pupáky (o ktorých ja nemám ani zdanie), dala som sa do zabíjania. Matne som si spomínala, že kaprie kúsky by mali by� aspoò cez noc namoèené v mlieku, aby to¾ko nepáchli. Táto malièkos� ma však nemohla odradi�. Vkladala som do toho mäkkého mäsa prive¾a nádeje. Bol to taký paradox: treba zabi� kapra, aby som nadobro nezamordovala naše prvé spoloèné Vianoce v novom byte.
Akoby to nestaèilo, mal Marek deò na to narodeniny. Jeho mama rada rozprávala, že sa narodil krátko po polnoci. To by asi nemal v zdravotnom zázname èas 19.30, ale èo už, keï chcela živi� túto legendu. Každopádne to boli dôležité rodinné udalosti, takže krvavé kvapky na stene mi to nez¾ahèili. Ako tak som sa ich zbavila, utierky som hodila do koša a vrátila sa ku kaprovi.
Za hlavou som mu jemne narezala kožu, chytila ju do kombinaèiek a zaèala s�ahova�. Otvorili sa dvere a zjavil sa v nich Marek, oèividne èakajúci na moju pomoc s taškami. Rýchlo zhodnotil situáciu, keï ma uvidel s kombinaèkami v ruke, zatia¾ èo druhú som mala strèenú v kaprích žiabrach.
„Tebe už nadobro švihlo.“
Hodil tašky o zem a dal sa do pouèovania. Vraj pod pojmom „zbav sa ho“ myslel, že ho hodím niekam do potoka alebo donesiem susedom. Svoju teóriu o rybacej duši som si radšej nechala pre seba, keï som klopila oèi a snažila sa prepoèu� jeho urážky. Veci, èo doniesol, nechal pri dverách a odišiel sa prezliec�. Zaèula som televízor, takže sa dalo predpoklada�, že sa onedlho upokojí.
Poutierala som novinami lepkavé šupiny, èo sa rozvláèili po celom stole, potom som kaprovi rozrezala brucho a vytiahla z neho vnútornosti. Bola tam, jemná ružová duša. Stláèala som ju slabo v ruke a zamýš¾ala sa nad zmyslom života, keï do kuchyne vošiel Marek. Znechutene pozrel na moje krvavé ruky, ktoré som k nemu natiahla a povedala som:
„Zjedz to!“
Po�ukal si po èele, zobral si z police špáradlo a kaprovu dušu mi s úšk¾abkom prepichol. Zošúverila sa mi na dlani ako sp¾asnutá žuvaèka. Marek si opaèný koniec špáradla strèil do úst a odišiel. Vnútornosti som hodila do pripraveného koša, nakoniec som odrezala kaprovi hlavu. Otec nám z nej kedysi robieval polievku, ktorá zvláštne zapáchala a my sme si do nej sypali kúsky upeèeného chleba. Teraz sme nemali ani oplátky, lebo som ich zabudla kúpi� a Marek odmietol pýta� si ich od rodièov, lebo by sa za mòa musel hanbi�.
Do veèere sa pri mne ani neukázal. Kapra som naporciovala a obalila. Kým sa pomaly smažil, dorábala som kapustnicu a zdobila perníky. Okolo ôsmej som vošla do obývaèky, Marek driemal. Jemne som ho zobudila, aby si obliekol aspoò koše¾u, že ideme jes�.
Najprv mi vynadal, preèo ho budím tak neskoro, u nich doma sa predsa zaèína veèera� s prvou hviezdou. Odišla som do izby, aby som si aj ja mohla obliec� nieèo slávnostné, postavil sa za mòa a nerozumel, èo mi zabránilo zasvieti� stromèek, u nich doma predsa svieti celé dni a tak to má by�. Zabudla som sa mu prizna�, že elektrické svieèky, èo som pred týždòom kúpila, ani neblikli, keï som ich zapojila do zástrèky. Dobre, nezabudla som, tajila som to nároèky, a dala by som pravú ruku za to, aby sa táto téma medzi nami neobjavila minimálne do konca roku.
Veèera bola prekvapivo tichá. Pustila som z rádia koledy, tak si Marek pohmkával, keï mi nakladal maz¾avé pupáky. V kapustnici mu chýbali huby, v mojom šaláte bolo prive¾a hrášku. Kapra relatívne pochválil, vadilo mu iba to, že má kúsok od chvosta a je tam ve¾a kostí. So všetkou objektívnos�ou to ani náhodou nebola moja chyba, tak som bola relatívne spokojná, keï sme sa po veèeri pomodlili, sfúkli svieèky a prešli do obývaèky k stromèeku.
Darèeky som samozrejme ešte nemala pobalené, tak som mu ich len tak chcela poda�. Pohrdlivo sa zasmial a dal mi na zabalenie kopu èasu, pretože si ¾ahol do postele a okamžite zaspal. Kúpila som mu novú kravatu, èo mi odporuèila jeho mama, lebo ona mu k nej ešte predo mnou stihla kúpi� koše¾u. Marekov otec mi poradil nové hodinky, ktoré som bola vybra� s jeho sestrou. Kúpila som aj nieko¾ko drobností pre všetkých èlenov jeho a mojej rodiny a kým som to všetko krkolomne pobalila, bolo jedenás� hodín a Marekovi zazvonil budík.
Vstal, pretrel si oèi odišiel sa napi� vody, zatia¾ èo ja som si z kôpky darèekov vybrala balíèek pre mòa. Z kuchyne sa ozvalo prudké nadávanie a ja som stuhla. Pomedzi vulgarizmy som zachytila slová krv a stena. Marek sa prirútil z kuchyne a z celej sily mi jednu strelil. Hodilo ma do stromèeka, ozdoby na òom zahrkali. Stúpila som pri tom na jeho hodinky a pod náporom mojej nohy praskli. Schytil ma za vlasy a odtiahol ma, aby som už niè nepostúpala. Na sprostosti, to by ma bolo, rybie duše a hlavy a šupiny. Napriahol sa ešte raz, keï som mu v tom zabránila a celou silou som doòho sotila až spadol na zem, udrúc sa hlavou o roh stola.
Obliekla som si panèuchy a sviatoèné nohavice, na tielko som navrstvila trièko, rolák a sveter, na nohy si natiahla hrubé ponožky. Kráèajúc do kúpe¾ne som prekroèila Mareka ležiaceho na zemi a umyla som si zuby. To keby ma chcel pred kostolom pobozka� niekto známy, aby mi z úst nepáchla ryba. Trochu som sa prima¾ovala, obliekla si èiapku, šál a kabát. Rukavice som si natiahla až po tom, èo som skontrolovala Marekov pulz.
Polnoèné omše sú vždy krásne, nezáleží, èi sneží alebo je suchá zima. Bolo teplo, možno aj pä� stupòov nad nulou. Stála som pred kostolom a spievala z plného hrdla. Tá èas� s „Pane, povedz iba slovo a duša mi ozdravie“ ma rozplakala. Po omši sme si podali s nieko¾kými susedmi ruky a šla som domov.
V noci sa mi sníval zvláštny sen. Stála som pred naším kostolom a h¾adela na zasneženú lúku pri òom. Prichádzala odtia¾ poèetná židovská rodina, muži mali široké klobúky, ženy sklonené hlavy, ich deti boli måkve. Jeden z chlapcov niesol na rukách kapra. V tej chvíli sa rybe z hrude vydrala žiarivá hviezda, krv ostriekala chlapcovu tvár. Hviezda potom vyletela na tmavé noèné nebo a zostala tam svieti�, žiarivá a vzdialená.

_____________________________
Soòa Uriková
1988
Študuje scenáristiku na VŠMU v Bratislave, pochádza z Považskej Bystrice. V roku 2011 získala dve hlavné ceny - v literárnych sú�ažiach Jašíkove Kysuce a Poviedka 2011 Asseco solutions.

Èíta� ïalej

Skryt text