Zachráò ma
Jano Hargaš (slovenský jazyk)

Kúpil(a) Daniel pár minút dozadu

Kúpil(a) Daniel pár minút dozadu

Kúpil(a) Daniel pár minút dozadu

Kúpil(a) Daniel pár minút dozadu

Kúpil(a) Fedor pár minút dozadu

hoci sa jej nechcelo, bola by škoda nevyuži� to. Každé euro bodne.
Tešila sa na piatok. Už tri týždne nebola s partiou vonku. Chýbalo jej to. Slávka a Gabo nešli, ale chápala ich. Gabo tento týždeò robil až do noci, a tak boli radi, keï mohli by� chví¾u sami.
Medzi kamarátmi bola jediná novinárka. Poznali sa od strednej a von chodili v rovnakom zložení už nieko¾ko rokov. Tak ako väèšina insolventných študentov, aj oni si alkohol radšej kúpili v obchode, než by mali vycálova� prachy za predražené drinky v podniku. Dnešok nebol výnimkou. Kúpili hruškovicu a grepový džús. Spolu to nešmakovalo, no ako brzda bola kyslá š�ava výborná. Partia sa skladala z troch chalanov a piatich báb. Keïže Slávka a Gabo dnes chýbali, boli šiesti.
Keï sa Lucia dostala do nálady, vymýš¾ala hovädiny. Naposledy si kúpili nieko¾ko kíl èínskych rezancov, jarných závitkov a dva litre kung-pao a presunuli sa do bytu oproti Pentagonu. Bol to privát, kde kedysi bývala aj Lucia, ale odišla, lebo sa tam nevedela sústredi� na prácu ani na školu. Atmosféra obsahovala prive¾a etanolových výparov. Rozdelili sa na chalanov a baby. Bitka, respektíve ohadzovaná, bola tou najlepšou párty, akú kedy usporiadali. Nevýhodou bolo, že potom tri dni èistili steny a nábytok od f¾akov a zaschnutých rezancov. V ten piatok boli všetci pripravení na ïalší šibnutý nápad, a tak ochotne Lucii uvo¾nili miesto najbližšie k f¾aši. Nápad na seba nedal dlho èaka�. Inšpirovaná klipom neznámeho Anglièana, Lucia navrhla, aby si rovno medzi panelákmi urobili silvestrovskú párty. V septembri. Z minulého Silvestra im zostali ozdoby, detské šampanské, konfety a papierové klobúèiky. Jeden z chalanov doma vyhrabal aj zopár rakiet a delobuchov. Nevýhodou plánu bolo, že do desiatich minút od spustenia oldies vypa¾ovákov boli pri nich policajti. Lucia ich ukecala a odišli bez pokuty.
Jeden z chalanov, volal sa Tibor, poèkal, kým policajti odídu, a prikradol sa k igelitke s raketami. Schmatol najväèšiu, zapichol ju do zeme a namieril na jedno z okien. Zapálil rozbušku a s výkrikom „Geronimo“ skoèil za kontajner. Ostatní najprv nevedeli, èo sa robí, no keï zbadali štartujúcu raketu, pochopili. Raketa mierila rovno do okna na piatom poschodí, no tesne pred ním si to rozmyslela, odklonila sa od bytovky a vypálila takú strašnú ranu, až rinèalo sklo v oknách. Hurónsky smiech sa miešal s desa�násobnou ozvenou. Nikdy neboli v aute tak rýchlo.
Kamaráti èakali, že je so všetkým koniec, no Lucia okamžite odhalila plán B. Staèil jej glg hruškovice a mozog napol svaly ako Pepek po špenáte. Premiestnili sa na Kolibu a vyzdobili si jeden z altánkov na opekanie. Tam ich policajti nebudú ruši�.
Sedeli v malej Ibize, natlaèení ako sardinky. Zabávali sa. Z výparov, èo z nich sálali, sa urèite opila aj vodièka Sandra, no darilo sa jej auto udrža� na ceste. Preleteli okolo filmových štúdií ako pretekári do vrchu. Sandra prisahala, že radšej nechá auto na Kolibe, ako by mala ïalej abstinova�.
„Niekto ti volá!“ bliakal jeden z chalanov.
„Komu?“ nechápal druhý.
„Lucinke!“ zahuèal prvý a zadúšal sa smiechom. Ani sám nevedel, preèo sa smeje, ale o pol druhej v noci v aute plnom ¾udí je smiech jediným východiskom.
Lucia mobil v tom hluku nepoèula. Prvé jej zišlo na um, že si to možno Slávka s Gabom rozmysleli a po dobrom sexe sa k nim chcú prida�. Nikto jej nevolal. Bola to esemeska. Èíslo nepoznala a nepoznal ho ani mobil. Otvorila správu a snažila sa zaostri� na krátky text. Zachran ma! Lucia pozerala na displej asi minútu. Zízala a nieko¾kokrát ïobla do displeja, aby sa znova rozsvietil. Nechápala. Alkohol a eufória jej bránili, aby pochopila, na èo pozerá. Keï sa trochu spamätala, ešte raz si prezrela èíslo, no niè jej nehovorilo. Zistila iba, že je to O2.
„Èo je, Lucinuška?“
Lucii mozog trochu pookrial. Pokrútila hlavou a znova ïobla do mobilu. Do oèí jej udrel údaj o èase prijatia esemesky. Prišla presne o pol druhej.
Zamrazilo ju.
Laura!
***

Tma. Chladivý vánok sa preháòal pomedzi kmene stromov. Obloha splývala s korunami. Kmene akoby podopierali celý vesmír. Šum lístia v korunách bol ako uspávanka. Pomalý a tichý. Listy sa nežne dotýkali jeden druhého, plynuli povetrím takmer neèujne, no predsa tvorili súzvuk, ktorý hladkal dušu. Všetko bolo pokojné, uvo¾nené.
Kráèal po chodníku. Sám.
Aj myšlienky ho opustili.
Koneène.
Túžil, aby aj ním prechádzal vánok, tak ako listami. Aby sa vznášal vysoko v korunách, lietal pomedzi konáre, listy ho hladili a svojou nežnou dokonalos�ou postupne zmyli všetok hriech, ktorý v òom prebýval. Jeho srdce po tom túžilo. Duša po tom túžila. Telo však nie. Podvedomie ani teraz neprestávalo bombardova� vedomie svojimi potrebami. Z vlastnej nekoneènosti vy�ahovalo èriepky z minulosti, èriepky fantázie a skrytých túžob. Prevracalo ich a spájalo. Èriepky do seba narážali ako malé planétky vo vesmíre. Za každým nárazom nasledovala spàška iskier, svetlo, výbuch energie, ktorý vyletel z èiernoty podvedomia až k nemu. Celý život odolával, celý život sa bránil. Chcel nájs� pomoc, no bál sa, že to, èo má v sebe, by nikto nepochopil. Bál sa, že ak odhalí svoje vnútro, ukáže, èo mu sužuje myse¾, stane sa to skutoèným. On sa stane skutoèným. Jeho potreby, túžby a nenávis� sa vyplavia na povrch. Zví�azia.
A tak bojoval. Veril, že svoj súboj vyhrá. Podarí sa mu udrža� ten poklop zatvorený. Tá stoka nikdy neuzrie svetlo sveta.
Svoj súboj prehral.
Uvedomil si, že bojuje proti sebe. Proti vlastnej prirodzenosti. A už nevládal. Nemohol ïalej.
Tma bola najhoršia. V tme videl všetko, èo sa mu tlaèilo pred oèi. V tme ho nevyrušoval nijaký èlovek, dom ani strom. V tme sa deò spojil s nocou. V tme bolo všetko rovnako èierne. V tme bolo podvedomie vedomím, vedomie podvedomím. V tme sa spojil jin a jang. V tme splynuli koruny stromov s oblohou. Prepletené konármi, spojené šumením vetra.
Nikdy nebol zlý èlovek. Ani ako die�a, ani ako muž. Vždy chcel kona� dobro, tak, ako ho to uèila matka. Vždy chcel bráni� slabých, tak, ako ho to uèil otec.
Áno, vždy som to chcel, opakoval si.
To som chcel.
Toto však musím.

Odpus�te, mama, otec. Odpus�te mi, prosím.
***

Hlavne žiadnu paniku! Pokoj! Je to len die�a a má noèné mory. Niè sa nedeje.
Èudné die�a. Bledé, duchom neprítomné. Smutné. Akoby sa strácalo pred oèami.
To prejde. To sú len nejaké predpubertálne nálady. Niekedy bola aj veselá.
Keï svietilo svetlo.
No a? Veï má noèné mory. Každé die�a sa bojí tmy. To je normálne.
Laura nebola normálna. Teda bola. Kedysi. Ešte pred pár mesiacmi bola iná. Alebo nie? Lucia si Lauru nevedela vybavi� inú, než bola minulý víkend. Nikdy sa jej ve¾mi nevenovala. Bolo �ažké spomenú� si, èi bolo jej správanie normálne. Veï ani teraz jej èudnému správaniu neprikladala význam. Ale tá esemeska. V noci. Presne o pol druhej.
Vy�ukala èíslo, z ktorého prišla správa. Nedostupné. V zozname našla Ivetu. Váhala. Bariéru, ktorú si vytvorila voèi sestre, bolo �ažké prekona�. Nestretávali sa èasto. Iveta a Lucia žili v tom istom meste, no odkedy sa Lucia pres�ahovala k Slávke a Gabovi... S�ahovala sa, lebo boli jedna druhej presýtené. S jej manželom Borisom sa nedalo vychádza� a s Ivetou postupne takisto. Obaja boli zažratí do svojej práce. Každý žil vo svojej samostatnej bubline. A ona medzi nimi. Medzi nimi a Laurou. Chúïa dievèa. Možno si ju doma nevšímajú, tak ako si kedysi nevšímali Luciu. Možno na òu krièia, hrešia ju a ona má potom zlé sny. Neverila tomu. Bola novinárka. Bolo jej prirodzenos�ou myslie� na tú najhoršiu možnos�. Najhoršia možnos� predáva.
Èo je najhoršia možnos�?
Odhodlala sa a stisla zelené tlaèidlo na dotykovom displeji mobilu. Aspoò sa Iveta dozvie o dcére nieèo nové. Od sestry o svojej dcére. Dúfala, že ju to naserie.
Mobil zvonil, no nikto nezdvíhal. Napálilo ju to. Veï ide o tvoju dcéru, dofrasa! Zdvihni!
Niè.
Vàtala sa v telefónnom zozname. Pod B ho nenašla. Ani pod S. Ale pod D. D ako Debil Ivetin.
Mobil zvonil, no opä� nikto nedvihol. Doš¾aka!
Bohvie, kde sa tí dvaja flákajú. Kde sa flákajú? A kde je Laura?
„Sandra, zavez ma dolu k Jojke!“
„Èože?“ zaznelo z piatich úst naraz. Aj auto vyzeralo prekvapené, takmer narazilo na zvodidlá.
„Nemám èas vysvet¾ova�. Zavez ma, prosím,“ naliehala vážne. Opä� lustrovala telefónny zoznam. Zavolala prvú taxislužbu, èo našla.
„Ale vy si to užite,“ kývla im, keï vystupovala z auta.
O pár minút priletela sivá oktávia.
Bolo trištvrte na dve.

Èíta� ïalej

Skryt text