Nájdem si �a v Ríme
Tatiana Èuperková (slovenský jazyk)

Kúpil(a) Patrik pred dobrou hodinou

Kúpil(a) Patrik pred dobrou hodinou

Kúpil(a) Patrik pred dobrou hodinou

Kúpil(a) Patrik pred dobrou hodinou

Kúpil(a) Patrik pred dobrou hodinou

si ich nedala dole, zbláznila by som sa... Madou stál nieko¾ko metrov odo mòa. Nudil sa, turistov nebolo ve¾a, tak ma, fajèiac, pobavene pozoroval, ležérne opretý o svoj stojan. Masírovala som si chodidlá a jeho som si všimla, až keï bol celkom blízko pri mne a sadol si na kamene, akoby ma poznal.

„Bolia?“ spýtal sa po taliansky.

„Bolia,“ usmiala som sa. „Móda nie je pre normálnych ¾udí.“

Zasmial sa, vstal, z tašky pri svojich obrazoch vytiahol termosku s kávou, nalial z nej do malej štýlovej šálky a doniesol mi, aby som sa zahriala.

„Ïakujem, to je milé,“ povedala som a po dlhom èase som sa vtedy usmiala. Úprimne. Bez smutného kàèa v tvári. Bolo to iba dva mesiace po definitívnom rozchode s Petrom a neboleli ma len nohy, ale aj duša, srdce, celé vnútro som mala rozbité na malé kúsoèky.

„Si tu sama?“ spýtal sa ma vtedy Madou.

„Celkom sama,“ povedala som pravdu pravdúcu. Nechcelo sa mi ve¾mi vysvet¾ova�, preèo nie som v Ríme s frajerom alebo s tlupou hluèných kamarátok, z ktorých by aspoò jedna nemala by� úplne triezva. Ale predstava, že si mám znovu navliec� tie moderné èižmy a prejs� v nich celú cestu spä� do hotela, mi otvorila ústa, a ako som tam sedela, tak som mu vyklopila celú pravdu. O Petrovi, o tom, ako si potrebujem vyvetra� hlavu, by� trochu sama so sebou, zaèa� sa ma� nanovo rada a premeni� svoj sen o malom talianskom obchodíku na skutoènos�.

Prikyvoval, fajèil, sem-tam položil vecnú otázku, a keï ma párkrát striaslo od zimy, navrhol, aby sme si zašli na teplú polievku do reštaurácie, ktorú mal rád. Mykla som plecom. Aj tak som nemala èo robi�. A Madou bol celkom príjemný. Aj pekný. Nesnažil sa zapôsobi�. To sa mi páèilo.

Ešte v ten deò sa z nás stali milenci. Bez ve¾kých ceremónií, bez reèí typu – nemali by sme, nepoznáme sa, ty si tu a ja som na Slovensku, jednoducho sme skonèili u mòa v hoteli, a ani jeden z nás sa ráno nes�ažoval. Pokraèovali sme v rozhovore, ktorý sme zaèali pri fontáne, akoby sa medzitým naše telá nespojili, a vždy potom, keï som v rámci zariaïovania obchodu prišla do Ríma, som ho našla.

Na tom istom mieste.

S tým istým úsmevom.

Pri tom istom stojane.

Len obrazy sa menili.

Bolo to také moje tajomstvo. Malé, nevinné. Nevedel o òom nikto. Ani Anka, ani Lucia, ani Monika. Nie preto, že by som mala pocit hanby alebo výèitiek. Skôr preto, že by som nevedela, èo mám o òom hovori�. Necítila som potrebu.

Madou nepatril do môjho života. Patril do Ríma a bol súèas�ou mojich talianskych výletov. Tak, ako som si dala dobré špenátové ravioli, kapuèíno a pohár dobrého toskánskeho vína, tak som si vždy vzala aj kúsok z neho. A nechutil o niè horšie ako ostatné spomínané veci...

Èíta� ïalej

Skryt text