Krvavá vášeò
Peter Debnár (slovenský jazyk)

Kúpil(a) Miroslav pár minút dozadu

Kúpil(a) Frantisek pár minút dozadu

Kúpil(a) Daniel pár minút dozadu

Kúpil(a) Daniel pár minút dozadu

Kúpil(a) Klára pár minút dozadu

Aj on zabil svoju ženu. Aspoò tak to cítil.
Nebol s òou a s dcérou v aute, keï opitý šofér prešiel do protismeru. Mal s nimi sedie� vtedy v aute.
Lenže on bol v službe, ako vždy, keï ho potrebovali. Ako vždy. A teraz je služba jediné, èo mu zostalo. Možno keby šoféroval on, zareagoval by na auto v protismere o stotinu sekundy skôr než jeho manželka. A keby aj nie, aspoò by tu nezostal sám, ale umrel by spolu s nimi.
Nadránom na chví¾u zadriemal a prebudil sa krátko po siedmej. Zišiel dole do výèapu. Jakob práve otváral, ale zatia¾ tam boli sami. Dali si raòajky a debatovali o starých èasoch. Medzitým do krèmy zavítal starý Hrieò. V krème bol vždy prvý a vždy sedel sám pri stole v najtmavšom kúte. Nikdy sa s nikým nebavil. Bol vysoký, chudý a v zime èi v lete stále chodil v starom hrubom a ošúchanom kabáte. Mal riedke šedivé mastné vlasy, ktoré mu siahali až po plecia. Všetci na lazoch ho poznali pod prezývkou Èudák. Mal už pomaly osemdesiat rokov a býval v malom, napoly rozpadnutom dome na samote.
„Ty si Tomáš Horec? Syn Urbana Horca?“ ozvalo sa zrazu z tmavého rohu.
„Áno, som,“ Tomáš prekvapene pozrel jeho smerom.
„Poznal som tvojho otca. Bol to dobráèisko. Nech mu je zem ¾ahká.“
Èudák hovoril chrip¾avým hlasom, nebolo mu dobre rozumie�. Zvláštne bolo, že sa vôbec ozval. Krèmár ho poèul hovori� maximálne vtedy, keï si objednával ïalšiu borovièku, a aj to zvyèajne iba ukázal prstom na prázdny poldecák.
„Môžem vám nieèo objedna�?“ spýtal sa Horec.
„Èoby nie, pijem borovièku,“ zašomral Hrieò.
Jakob im doniesol poháriky a Tomáš si prisadol.
„Poznali ste Juraja Beleja?“ zaèal Horec.
„Zbežne. Ale s jeho otcom sme si zvykli vypi�. Keï sme ešte boli mladí. Vedel som, že Belej neskonèí dobre.“
„Ako to myslíte?“ Tomáš nechápal Èudákovu poznámku.
„Celý belejovský rod je prekliaty.“
„Èože?“ Tomáš sa nechtiac zasmial.
„Len sa smej,“ Hrieò pokýval hlavou a Tomášovi tykal, akoby bol stále malým deckom.
„Ani jeden z Belejovcov neskonèil dobre,“ pokraèoval Hrieò. „V posteli nezgegol ani jeden z nich. Juro nebol ešte ani na svete, keï našli jeho pä�roèného brata Miša so zlámanými väzmi v potoku pod skalou. Jurovho otca našli o pár mesiacov s rozmlátenou lebkou na tom istom mieste. Nemal ani tridsa�pä�, keï sme ho pochovávali. A jeho otca Pa¾a aj s nebohým Gregorom Šestákom zavalilo, keï v lome dynamitom odpa¾ovali skaly.“
„Viem o tom. Juraj mi to hovoril,“ ticho povedal Tomáš.
„Takže sa dalo èaka�, že sa nieèo stane aj jemu. Roky na to mal. A inak nikto z belejovských chlapov sa okrem neho pä�desiatky nedožil. Teraz ostal len ten chudák chlapec, èo nemá hlavu v poriadku. Ale ani tomu netipujem dlhý život.“
Hrieò sa odmlèal.
„Ale preèo hovoríte o kliatbe?“ spýtal sa Tomáš.
„A preèo nie?“
„To sú hlúposti.“
Hrieò pokrèil plecami.
„Ako myslíš. Vïaka za pohárik.“ Hrieò sa dvíhal od stola.
„Poèkajte! Povedzte mi, èo o tom viete!“ Horec sa ho snažil zadrža�.
„Nechcem sa druhým mieša� do života. Niekedy je lepšie nehraba� sa v starých hriechoch. Nemuselo by sa to dobre skonèi�,“ dodal Èudák tajomne.
„O èom to, doèerta, hovoríte?“ vstal od stola aj Tomáš a schmatol Hrieòa za rukáv kabáta.
Starec sa mu vytrhol rýchlos�ou a silou, akú by uòho kapitán neèakal. Pozrel Tomášovi priamo do oèí a ticho precedil cez zuby:
„Niekedy veci vyzerajú inak, ako naozaj sú. Dávaj si na seba pozor, Tomáš.“
Neznelo to výhražne. V Hrieòovom hlase pobadal skôr obavu. Zarazene pozeral za odchádzajúcim hos�om. Ten ticho otvoril dvere, vyšiel von a stratil sa v rannej hmle.

Èíta� ïalej

Skryt text