Sushi v dushi
Denisa Ogino; Eva Urbaníková (slovenský jazyk)

hrôzostrašné historky, zväèša spomínajú na svoje výlety v USA, kde videli ¾udí raòajkova� vysmážané mäsové krokety so zemiakmi, s miešanými vajcami a so sladkým peèivom. Zaliate keèupom a dorazené lievancami s javorovým sirupom.

Moje prvé sushi má na svedomí zákazník, ktorý bol u nás v Šaraku peèený-varený a ktorého sme familiárne volali papá. Asi preto, že sa k nám všetkým správal ako k svojim dcéram, nemal svoju ob¾úbenú hostesku, bavil sa s každou a každej hovoril o svojom projekte, na ktorom makal celý život. O automobile, ktorý poháòala elektrina – vymyslel magnetický systém motora. Chodil po celom svete a bol presvedèený, že zmení dejiny sveta. Èi sa preceòoval, èi ho prevalcovali ropní magnáti, neviem. Ale dobrá nálada mu zostala, máloktorý Japonec sa smial tak ve¾a, tak èasto a tak srdeène ako on. Dobrú náladu mal aj v deò, keï sa rozhodol, že ma nauèí jes� sushi.

„Si tu už štyri mesiace, musíš to vyskúša�,“ oznámil mi, keï sme vošli do skromnej japonskej reštaurácie.

„Nebudem to jes�,“ povedala som veselo.

„Budeš,“ použil ten istý tón ako ja. „Uèíš sa hovori�, uèíš sa písa�, musíš vedie� aj jes�.“

Ko¾ko pravdy bolo v tejto vete! Japonci sú potvory, a keï s nimi za jedným stolom sedí gaijin, teda cudzinec, radi si vychutnajú jeho negramotnos� v japonskom stolovaní. Sama som to študovala nieko¾ko rokov!

Keï doniesli jedlo na stôl, papá vzal do rúk palièky, vložil si ich pozdåžne medzi palec a ukazovák a jemne sa jedlu uklonil so slovami ittadakimasu. Je to nieèo ako dobrú chu�, ale vzdáva sa tým aj úcta tomu, kto jedlo pripravil, a vïaka bohom za to, že to jedlo vôbec je na stole.

Potom vzal do palièiek prvé nigiri s lososom, vložil si ho do úst a naznaèil mi, aby som urobila to isté. Pokrútila som hlavou. Ani za niè.

„Je to chutné, ver mi.“

„Je to surové.“

„Ve¾mi zdravé.“

„Ve¾mi zvláštne.“

„V tejto krajine to jedia všetci a dožívajú sa vysokého veku.“

„V mojej krajine to neje nikto.“

„Takže budeš najdlhšie žijúca...“

„... Slovenka,“ pomohla som mu.

„Slovenka,“ prikývol.

Vzal si ïalší kúsok a namoèil do sójovej omáèky s wasabi a všetko to pôžitkársky vložil do úst.

„Neodídeme odtia¾to, kým to nevyskúšaš.“

Vzdychla som. Nechal ma, nech sa pozerám, ako si jedlo vychutnáva, a stále sa usmieval.

„Dobre,“ rezignovala som nakoniec, „ale objednaj mi k tomu pivo.“

„Pivo?“ Oèi mal zrazu ve¾ké ako Európan, tak ve¾mi ho to prekvapilo.

Prikývla som.

„Aby som to zapila. Tú chu�.“

Spoliehala som sa na to, že pivo je horké, zabije pachu� surovej ryby a zabráni napríklad aj tomu, aby som ju hneï nevyvrátila.

Zasmial sa, pokrèil plecami a o chví¾u som mala pivo na stole.

Potom druhé.

Prvé sushi v živote som zjedla, keï som v sebe mala tri tretinkové f¾ašky. Už som ani nevedela, ako chutí. To sushi.

Ale dnes ho milujem na všetky spôsoby.

Èíta� ïalej

Skry� text