COVENT GARDEN, LONDÝN
Samovražední útočníci majú spoločné črty, ktoré ich môžu prezradiť. Mimovoľne pohybujú perami, keď odriekavajú poslednú modlitbu. V očiach mávajú sklený výraz a hľadia kamsi do diaľky. Bývajú neprirodzene bledí, čo je dôkaz, že pred misiou si narýchlo oholili bradu. Mŕtvy muž nemal ani jednu z týchto čŕt. Pery mal pevne stisnuté. Oči jasné a tvár normálnej farby. Zjavne sa už dlhšie pravidelne holil.
Prezrádzal ho iba tenučký pramienok potu, ktorý mu stekal
z ľavej sluchy. Prečo sa potil v to svieže jesenné popoludnie? Ak mu bolo teplo, prečo mal ruky vo vreckách vlneného kabáta? A prečo mal kabát – podľa Gabriela o číslo väčší – zapnutý na všetky gombíky? Ešte tu bola jeho chôdza. Ani fyzicky zdatný mladý muž nedokáže kráčať normálne, keď má na sebe dvadsaťpäť kíl výbušnín, klincov a oceľových guľôčok. Keď mŕtvy muž prešiel okolo Gabriela na Wellington Street, bol neprirodzene vystretý, akoby sa snažil kompenzovať váhu bremena, ktoré mal pripevnené okolo pása. Gabardénové nohavice sa mu pri každom kroku zavlnili, ako keby sa mu bedrové a kolenné kĺby roztriasli pod ťažkým nákladom. Isteže, spotený mladík v priveľkom kabáte mohol byť úplne nevinný človek, ktorý si vyšiel na nákupy, ale Gabriel si to nemyslel. Bol presvedčený, že muž, ktorý kráča pred ním, predstavuje finále vlny terorizmu, čo zasiahla kontinent. Najprv Paríž, potom Kodaň a teraz Londýn.
Gabriel prikázal Chiare, aby sa skryla v reštaurácii, a rýchlo prešiel na druhú stranu ulice. Zhruba sto metrov sledoval mŕtveho muža, kým nezahol za roh a nevošiel do Covent Garden Market. Na východnej strane námestia boli dve kaviarne plné hostí, ktorí tam pravidelne obedovali. Medzi nimi sa na slnku vyhrievali traja uniformovaní príslušníci metropolitnej polície. Ani jeden si nevšimol mŕtveho muža, ktorý vošiel do budovy tržnice.
Gabriel sa musel rozhodnúť. Najjednoduchšie bolo upozorniť políciu – najjednoduchšie, ale nie najlepšie, pomyslel si. Polícia by ho totiž začala vypočúvať, čím by márnila vzácny čas. Alebo horšie – oslovila by podozrivého muža, a ten by určite odpálil bombu. Hoci prakticky každý príslušník metropolitnej polície mal základný výcvik v boji proti teroristom, väčšine chýbali skúsenosti alebo výzbroj potrebné na zneškodnenie džihádistu odhodlaného zomrieť mučeníckou smrťou. Gabriel mal jedno aj druhé, v minulosti už zasahoval proti samovražedným útočníkom. Prešiel teda okolo trojice policajtov a vkĺzol do tržnice.
Mŕtvy muž bol asi dvadsať metrov pred ním a kráčal po vyvýšenom chodníku v hlavnej hale. Gabriel odhadol, že nesie dosť výbušnín a šrapnelov na zabitie všetkých v okruhu dvadsiatich metrov. Uvedomoval si, že musí zostať mimo tejto zóny, kým nebude čas zasiahnuť. Lenže prostredie ho nútilo priblížiť sa k podozrivému, čo preňho znamenalo väčšie ohrozenie. Strieľať zo vzdialenosti dvadsiatich metrov a trafiť cieľ bolo ťažké aj v priaznivejších podmienkach, dokonca aj pre skúseného strelca, akým bol Gabriel Allon. V preplnenej tržnici to bolo prakticky nemožné.
Gabrielovi vo vrecku zavibroval mobil. Nevšímal si to a pozoroval mŕtveho muža, ktorý nakrátko zastal a pozrel na hodinky. Gabriel si všimol, že ich má na ľavom zápästí, čo znamenalo, že spínač rozbušky drží takmer určite v pravej. Ale prečo by sa samovražedný útočník na ceste k mučeníckej smrti pozeral na hodinky? Najpravdepodobnejšie vysvetlenie bolo, že mal rozkaz ukončiť svoj život a životy mnohých nevinných ľudí v určitý čas. Gabriel tušil, že v tom bude nejaká symbolika. Ako takmer vždy. Teroristi z al-Káidy a jej odnoží milovali symboly, najmä číselné.
Gabriel sa priblížil k mŕtvemu mužovi natoľko, že mu videl do očí. Mal ich jasné, čo bolo dobré znamenie. Ešte vždy myslel na svoje poslanie, a nie na rozkoše, ktoré ho čakajú v raji. Keď začne snívať o navoňaných tmavookých huriskách, bude mu to vidieť na tvári. Potom sa Gabriel bude musieť rozhodnúť. Teraz potreboval, aby mŕtvy muž ešte chvíľku pobudol na tomto svete.
Muž znova pozrel na hodinky. Gabriel rýchlo pozrel na svoje. 14.34. Zadal čísla do databázy svojej pamäti a snažil sa nájsť prípadné súvislosti. Sčítal ich, odčítal, násobil, obrátil poradie, poprehadzoval poradie. Potom si pripomenul dva predchádzajúce útoky. Prvý sa stal o 11.46 a druhý o 12.03. Bolo dosť možné, že čísla predstavovali roky podľa gregoriánskeho kalendára, ale stále nenachádzal nijakú súvislosť.
V duchu teda vymazal hodiny a sústredil sa iba na minúty. Štyridsaťšesť minút, tri minúty. A zrazu pochopil. Tie údaje poznal rovnako dôverne ako Tizianove ťahy štetcom. Štyridsaťšesť minút, tri minúty. Boli to dve najslávnejšie chvíle v dejinách terorizmu, keď 11. septembra 2001 dve unesené lietadlá narazili do budov Svetového obchodného centra. Lietadlo American Airlines, let 11 narazilo do severnej veže o 8.46 a United Airlines, let 175 do južnej veže o 9.03. Tretie lietadlo, čo v ten deň úspešne zasiahlo cieľ – budovu Pentagonu – patrilo American Airlines, let 77. Stalo sa to o 9.37 miestneho času, čiže o 14.37 londýnskeho času.
Gabriel pozrel na svoje digitálne hodinky. Ukazovali niekoľko sekúnd po 14.35. Keď zdvihol hlavu, muž v sivom kabáte rezko kráčal ďalej, ruky vo vreckách, nevšímajúc si ľudí okolo seba. Gabriel ho nasledoval a vo vrecku mu znova zavibroval mobil. Tentoraz ho zdvihol a počul Chiarin hlas. Povedal jej, že v Covent Garden sa čoskoro odpáli samovražedný útočník, a požiadal ju, aby sa spojila s MI5. Potom strčil mobil do vrecka a pridal do kroku. Bál sa, že onedlho zomrie veľa nevinných ľudí. A rozmýšľal, čo môže urobiť, aby tomu zabránil.
6
COVENT GARDEN, LONDÝN
Samozrejme, stále tu bola aj druhá možnosť, že muž vzdialený niekoľko krokov od Gabriela nemá pod kabátom nič okrem pár kíl nadbytočného tuku. Gabriel si spomenul na prípad rodeného Brazílčana Charlesa de Menezesa, elektrikára, ktorého britskí policajti zastrelili v londýnskom metre na stanici Stockwell, lebo si ho pomýlili s hľadaným islamským radikálom. Britská prokuratúra proti policajtom odmietla vzniesť obvinenie, čím vyvolala pobúrenie medzi bojovníkmi za ľudské a občianske práva na celom svete. Gabriel vedel, že za podobných okolností by nemohol očakávať rovnakú zhovievavosť. To znamenalo, že musel mať istotu, skôr ako začne konať. Jedno vedel určite. Útočník, podobne ako maliar, sa podpíše pod svoj čin, predtým než stlačí spínač rozbušky. Bude chcieť, aby jeho obete vedeli, že ich smrť nebude bezúčelná, že zomrú v mene svätého džihádu a Alaha.
No v tej chvíli nemal Gabriel inú možnosť ako muža sledovať a vyčkávať. Pomaly, obozretne skracoval vzdialenosť medzi nimi a snažil sa, aby sa im nič nepostavilo do cesty. Uprene hľadel mužovi na temeno. O niekoľko centimetrov nižšie je mozgový kmeň, ktorý ovláda motorické a zmyslové systémy tela. Ak viacerými výstrelmi zničí mozgový kmeň, znemožní mužovi stlačiť spínač. Ak netrafí, mučeník môže predsmrtným šklbnutím dokončiť dielo skazy. Gabriel patril k hŕstke mužov z celého sveta, ktorým sa podarilo zabiť teroristu, skôr ako zaútočil. Vedel, že iba zlomok sekundy delí úspech od zlyhania. Úspech znamenal, že zomrie iba jeden človek. Zlyhanie by zapríčinilo smrť desiatok nevinných ľudí a možno aj jeho vlastnú.
Mŕtvy muž vyšiel z dverí na námestie. Teraz tam bolo oveľa viac ľudí. Čelista hral Bachovu suitu. Imitátor Jimiho Hendrixa brnkal na elektrickej gitare. Elegantne oblečený muž stál na prevrátenej debničke a vykrikoval čosi o Bohu a irackej vojne. Mŕtvy muž zamieril rovno do stredu námestia, kde pouličný komediant predvádzal ešte pokleslejšie scénky na radosť divákov. Gabriel použil techniku, ktorú sa naučil v mladosti, a postupne umlčal hlasy a zvuky okolo seba. Začal jemnými tónmi Bachovej suity a skončil rehotom divákov. Potom naposledy pozrel na hodinky a čakal na podpis mŕtveho muža.
Bolo 14.36. Mŕtvy muž sa ocitol na okraji davu. Nakrátko zastal, akoby hľadal najslabšie miesto, a vzápätí vrazil medzi dve prekvapené ženy. Gabriel nepozorovane vošiel do davu, prekĺzol pomedzi rodinu amerických turistov a držal sa napravo od muža. Ľudia stáli v štvorstupe a tlačili sa na seba, čo pre Gabriela predstavovalo ďalšiu dilemu. Ideálnou muníciou v takejto situácii boli náboje s dutou špičkou, ktoré spôsobia väčšie poškodenie cieľa a výrazne znížia riziko ďalších náhodných obetí. Lenže v Gabrielovej Berette boli bežné deväťmilimetrové náboje Parabellum. To znamenalo, že treba mieriť nadol. Inak by mohol pripraviť o život nevinného.
Mŕtvy muž si už prekliesnil cestu davom a mieril k pouličnému komediantovi. V očiach mal sklený pohľad upierajúci sa kamsi do diaľky. Pohyboval perami. Posledná modlitba... Pouličný komediant sa mylne domnieval, že mŕtvy muž sa chce zúčastniť na jeho vystúpení. S úsmevom k nemu podišiel, ale vzápätí mu úsmev zamrzol na perách, keď uvidel ruky vynárajúce sa z vreciek kabáta. Ľavá bola pootvorená. Pravá čosi zvierala, palec zohnutý do pravého uhla. Gabriel ešte vždy váhal. Čo ak nemá rozbušku? Čo ak drží v ruke pero alebo balzam na pery? Potreboval mať istotu. Povedz mi, čo zamýšľaš, pomyslel si... Podpíš sa.
Mŕtvy muž sa obrátil k tržnici. Hostia pozerajúci sa z balkóna krčmy Punch and Judy sa nervózne zasmiali a niektorí diváci na námestí tiež. Gabriel v duchu umlčal smiech a zmrazil obraz. Vyzeral, akoby ho namaľoval Canaletto. Postavy sa nehýbali, iba reštaurátor Gabriel sa medzi nimi mohol voľne pohybovať. Prekĺzol pomedzi divákov v prvom rade a sústredil pohľad na mužovo temeno. Strieľať nadol bolo vylúčené. Ale existoval spôsob, ako sa vyhnúť náhodným obetiam: ak vystrelí nahor, guľka preletí ponad hlavy divákov a zaryje sa do omietky susednej budovy. Predstavil si, ako vytiahne zbraň, kľakne si, vystrelí – a čakal na podpis mŕtveho muža.
Ticho v Gabrielovej hlave prerušil výkrik opilca na balkóne – prikazoval mučeníkovi, aby prestal zavadzať a dovolil komediantovi pokračovať v predstavení. Mŕtvy muž zdvihol ruky nad hlavu ako maratónec, ktorý práve pretrhol cieľovú pásku. Na vnútornej strane pravého zápästia mal tenký drôt, čo spájal spínač rozbušky s výbušninami. Gabrielovi to stačilo. Viac dôkazov nepotreboval. Siahol do vrecka a vytiahol Berettu. Len čo mŕtvy muž vykríkol: „Alláhu akbar!“ Gabriel klesol na koleno a namieril zbraň na cieľ. Strelná dráha bola napodiv voľná, nijaké náhodné obete nebudú, pomyslel si. Lenže skôr než stlačil spúšť, dve mocné ruky obrátili zbraň k zemi a dvaja muži ho zrazili na kamennú dlažbu.
Vo chvíli, keď dopadol, počul zvuk pripomínajúci zahrmenie a pocítil náraz horúceho vzduchu. Niekoľko sekúnd nepočul nič iné. Potom sa spustil krik, najprv osamotený výkrik a za ním zborový nárek a kvílenie. Gabriel zdvihol hlavu a uvidel výjav zo svojich najhorších snov. Všade boli časti tiel a krv. Bagdad na Temži.
|
02/3300-2333 (Po-Pia 10:00-18:00)
