Oheò vášne
Brenda Joyce (slovenský jazyk)

Kúpil(a) Jana pred dobrou hodinou

Kúpil(a) Martin pred dobrou hodinou

Kúpil(a) Martin pred dobrou hodinou

Kúpil(a) Jozef 2 hodiny dozadu

Kúpil(a) Jozef 2 hodiny dozadu

Martin tri.
Knižnica bola rovnako okázalá ako zvyšok van Hornovho sídla. Na zemi ležal orientálny koberec, sple� èervenej, tyrkysovej a zlatistej, steny boli potiahnuté zlatým brokátom a drapérie zo zlatého zamatu. Mahagónový stôl dopåòal nábytok z ružového dreva, dielo slávneho newyorského stolára Henryho Beltera.
„Stojím,“ prehodil Rathe lenivo.
Zrazu sa k nim kdesi zvonka doniesol výkrik, èosi ako: „Osloboïte sa!“
„Èo to bolo, doèerta?“ opýtal sa Ames a potiahol sa za dlhú bradu.
Rathe pokrèil plecami. Ozval sa zvuk rozbíjajúceho sa skla a ïalší krik, ktorý naisto znel ako: „Dámy, osloboïte sa!“
Na sekundu všetci muži v knižnici stuhli. Rathe vyskoèil na nohy a dôrazne vykroèil k dverám. Keï ich otvoril, opä� sa ozval buchot a niekto v hale sýtym hlasom povedal: „Preè s tyraniou mužov!“
Znovu sa ozval vresk – tentoraz to nepochybne bola hysterická pani van Hornová. „Stiahnite ju z môjho klavíra!“
Rathe bol vo dverách knižnice prvý; rozbehol sa po chodbe. Keï zbadal, èo sa deje, zastal a rozosmial sa.
Na klavíri uprostred salóna stála žena obleèená v neforemných vlnených šatách s klobúkom na hlave, èo jej zakrýval polovicu oválnej tváre. Ostatné dámy na òu len civeli.
„Dámy,“ skríkla, „nie sme len Božie dietky, ale aj obèania pod¾a zákona – pod¾a štrnásteho dodatku. Máme právo voli� rovnako ako oslobodení èernosi.“
„Zastavte ju,“ kvílila Jocelyn van Hornová. „Znièí mi klavír!“
„Ako sa sem dostala?“ nazlostene sa spýtal van Horne. „Vyhoïte ju z môjho domu!“
Pri týchto slovách žena pokojne vytiahla spod štóly zbraò. Dav zhíkol. „Nie, kým nedopoviem, èo mám na srdci,“ vyhlásila a zamraèila sa na prítomných. „Nezastavili ma ani vaši sluhovia,“ pokraèovala èoraz hlasnejšie, „lebo mám na svojej strane právo, a vy ma vypoèujete.“ Zamávala zbraòou vo vzduchu. Cornelia Martinová zvrieskla a Thad Parker sa vrhol na votrelkyòu, no tá sa mu šikovne vyhla. Rathe študoval jej zbraò. Bol to starý kolt s piatimi nábojmi asi z roku 1840. Pochyboval, že vôbec vystrelí, a to ho náramne pobavilo.
„Dámy,“ oslovila ich opä� žena, „dnes v noci ma sem priviedla príšerná nespravodlivos�. Poradila som si s tyranmi pri dverách, prekonala steny, èo vás väznia, a prišla za vami, aby som vám odovzdala oslobodzujúci odkaz. Zajtra je deò volieb. Žiadam vás, prosím vás – choïte k urnám! Žiadajte svoje práva! Nasledujte príklad nebojácnej vodkyne Susan B. Anthonyovej...“
„Ste tu nezákonne,“ skríkol van Horne. „Varujem vás, zlezte z toho klavíra, inak zavolám políciu.“
Rathe sa usmieval.
Ženina oválna tvár už nepripomínala jemnú slonovinu; bola celá èervená. „Dámy,“ pokraèovala, vôbec si nevšímajúc van Horna, „preèo v oèiach práva prestávame jestvova�, len èo sa vydáme? Od tej chvíle nás manžel vlastní. Vezme si náš majetok, oberie nás o všetky práva a môže nás tresta� pod¾a ¾ubovôle! Kým sme slobodné a vlastníme majetok, musíme plati� dane vláde, ktorá nás nijako nezastupuje. Musíme žiada� o slovo, èo sa týka vlády. Prosím vás všetky, choïte zajtra k urnám!“
„Rathe, urob nieèo,“ naliehala Jocelyn zúfalo. „Božemôj, hádam to neprežijem. Znièí ma to. Môj dom oblieha zástankyòa vo¾nej lásky, èo nenávidí mužov!“
Ratha od smiechu až boleli ústa. „Poïte dolu, madam,“ prihovoril sa jej jemne, vykroèil vpred a natiahol ruku. Chcel sa vyšvihnú� na stolièku pri klavíri.
Zbraò mu namierila rovno na hruï. „Ostaòte stá�. Ešte som neskonèila. Ja...“
Na to sa k nej prikradol jeden z van Hornových sluhov. Jocelyn mu èosi zúfalo naznaèovala. Žena sa však obrátila práve vèas, no zbraò pritom vystrelila, zjavne náhodou. Sufražetka sa strhla a všetci sa prikrèili.
„Pošlite po políciu,“ vykríkol van Horne, keï jeho manželka klesla na zem. „Pozrite! Moja žena zamdlela! Chcem, aby ju zatkli!“
Sufražetka bola celá rozvášnená. Spod klobúka sa jej uvo¾nili pramienky èervených vlasov, ktoré jej lemovali tvár. „Zajtra musíme ís� k urnám! Musíme sa pokúsi� zastavi� tyraniu mužov, nadvládu založenú na sile a moci, nie na práve!“
„Nemôžem tomu uveri�,“ hlesol Bradford Ames.
Žena triumfálne skríkla: „Nejde len o vo¾by! Musíme sa oslobodi� od akejko¾vek nadvlády! Nedovo¾te tým odporným Filištíncom zneužíva� vaše telá pre vlastné potešenie! Osloboïte sa! Sme si rovní!“ Bola taká vzrušená, že mávala rukami ako veterný mlyn, a do stropu sa zavàtali ïalšie dve zatúlané gu¾ky.
Rathe sa znovu rozosmial.
„Veríte tomu?“ ozval sa Thadeus Parker.
„Je to nehoráznos�!“ skríkol van Horne. „Kde je polícia?“
„Nikdy som niè podobné nezažil,“ uškàòal sa Rathe na Thada. „A to som už zažil všelièo, verte mi.“
„Musíme kona�!“ skríkla èervenovláska. „Prišiel náš èas!“ Všetci ¾udia v salóne sa prikrèili, keï zbraò znovu vystrelila do stropu, tentoraz naschvál. Rathe si nemohol pomôc� – usmieval sa a krútil hlavou. Ak si tá žena nedá pozor, narobí si problémy.
„Poslal už niekto po políciu?“ opýtal sa Parker.
„Práve som poslal koèiša,“ odvetil Ames.
„Nesmieme sa s nimi spolèi�!“ skríkla žena hystericky. „Vyda� sa za jedného z tých tyranov, porodi� mu deti, stara� sa o jedlo v komore a zohrieva� mu poste¾ – to všetko znamená spolèenie.“
Rathe sa opä� uškrnul. Vari jej naozaj trochu šibe? Skutoène oèakáva, že sa ženy vzdajú mužov? Manželstva? Zachichotal sa a podišiel k nej.
Obrátila sa k nemu a namierila naòho zbraò.
Rozoznal malú špicatú bradu a plné koralovoèervené pery. Na zamraèenej tvári mala rozhodný výraz. „Poïte dolu, zlatko.“
„Nepribližujte sa,“ varovala ho. „Filištínec! Záletník! Tyran!“
Vedel, že už nemá náboje, a tak vyskoèil na klavír. Za òou stál mohutný mahagónový stôl a na òom porcelánové misky, orientálne vázy a iné drobné starožitnosti. Vrhla sa tým smerom a Rathe za òou. Objal ju okolo pása a pritiahol si ju. Telo mala rovnako horúce, mäkké a ženské ako každá iná. Bránila sa. „Mali ste si poráta� náboje, drahá,“ zamrmlal s úsmevom.
„Sviòa!“ skríkla.
Všimol si to práve vèas – krutý, vôbec nie ženský úder lak�om, smerujúci do rozkroku. Zvrtol sa a èervenovláska zoskoèila z klavíra na stôl, z ktorého spadlo zopár misiek a váz.
Rathova pekná tvár sa roztiahla do širokého úškrnu, skoèil za òou, pošmykol sa na navoskovanom dreve a zhodil dva poháre s brandy a ïalšie sklené predmety. Žena vykríkla, schytila vázu, èo stála na konci stola, a zlovestne ju po�ažkala. Rathe s námahou zastal a zdvihol ruky. V modrých oèiach mu zaiskrilo. „Odložte tú vázu,“ prehováral ju medovým hlasom.
„Despota,“ vyhlásila a hodila ju po òom.
Uhol sa, rovnako ako van Horne a ïalší dvaja hostia stojaci za ním. Váza nikoho netrafila a rozbila sa o stenu. Rathe sa vrhol vpred. Keï si ženu prehodil cez plece, skríkla. Zoskoèil na zem, akoby nevážila ani gram. Jednou rukou sa jej dôverne dotkol dokonalého zadku. Zaèala sa skrúca�, kopa� ho a �aha� za vlasy. „Dajte ma dolu, vy zviera!“
Jednou rukou jej zovrel obe zápästia a pridržal si ich pri hrudi. „Èo s òou mám robi�?“ opýtal sa.
„Drž ju vonku, kým nepríde policajt,“ prikázal mu van Horne.
Rathe vykroèil zo salóna a pobral sa po chodbe. Všade sa ozývalo vzrušené mrmlanie, jeho bremeno nadávalo a prskalo.
„Pustite ma, vy sviniar!“
Zasmial sa a vykroèil do noci.
„S¾ubujete, že sa budete správa� slušne?“ opýtal sa.
„Áno,“ vydýchla, „len ma pustite.“
Uvo¾nil jej ruky a nevo¾ky jej opä� prešiel dlaòou po pevnom okrúhlom zadku. Hoci mala na sebe vrecovité šaty, nepochybne pod nimi ukrývala pozoruhodnú postavu. Za jeho opovážlivos� ho udrela päs�ou do hlavy, no rana sa od neho odrazila akoby niè. Pomaly, opatrne ju zložil na zem – vkåzla mu do náruèia. Jej klobúk mu siahal až po bradu – na ženu bola vysoká. Chví¾u na seba mlèky h¾adeli.
Ulica bola tmavá, no Rathe nejasne vnímal jej krehké èrty, vysoké lícne kosti a ve¾ké tmavé oèi. Teda, tá je ale pekná, pomyslel si prekvapene.
Jeho tvár netienil nijaký klobúk, takže mohla zazrie� dokonale tvarované èrty a zmyselne plné pery. Bola to najkrajšia tvár, akú kedy videla, a to ju z nejakého dôvodu ešte väèšmi nazlostilo.
Usmial sa.
Èervenovláska sa zachmúrila.
„Nebojte sa,“ zamrmlal a zovrel jej plecia, „nedovolím, aby vás dostala polícia.“

Chví¾u si h¾adeli do oèí; on horúcim poh¾adom, ona studeným ako ¾ad. Vtom ho celou silou kopla do holene.
Rathe klesol na kolená a žena utiekla do noci.

Èíta� ïalej

Skryt text