Keď prišla komorná, aby jej pomohla pri obliekaní, Anne ju privítala trochu rozpačito, lebo nevedela, čo má robiť. Nikdy nemala vlastnú komornú a už si obliekla svoje najlepšie šaty zo zeleného hodvábu.
„Ak dovolíte, madam, učešem vás,“ ponúkla sa komorná. Anne sa poslušne usadila na taburet pred zrkadlom pri toaletnom stolíku.
Deň strávila celkom príjemne, hoci celý čas bola zavretá vnútri, lebo vonku mrholilo. Pomáhala deťom vymýšľať hry, ale nebola na to sama. Počas dňa sa
v detskej herni vystriedala takmer celá bedwynovská rodina okrem samého vojvodu. Všetci mali deti a každý z nich na chvíľu zostal v herni, aby sa s nimi pohral – alebo deti s ním.
Všetci sa k nej správali zdvorilo, hoci sa od nich držala čo najďalej.
Ale nepodarilo sa jej vyhnúť večeri s celou rodinou. Vojvodkyňa ju prišla osobne pozvať a to naozaj nemohla odmietnuť.
„Máte krásne vlasy, madam,“ zalichotila jej komorná, keď vytiahla všetky sponky a rozčesávala jej medové vlasy. Mala ich husté, a keď si ich rozpustila, padali jej vo vlnách na plecia. Henry Arnold sa raz o nich vyjadril, že sú jej korunou krásy – nebolo to práve najoriginálnejšie označenie – a v očiach sa mu pritom zračil nielen obdiv, ale aj čosi viac. Neskôr ich ktosi iný označil rovnakými slovami a pritom si do nich zapletal prsty... V ten deň, keď si s konečnou platnosťou uvedomila, že čaká dieťa, si ich ostrihala manikúrovými nožničkami. A odvtedy si iba občas pristrihla končeky.
S rozpustenými vlasmi vyzerala celkom ináč, než keď ich mala prísne stiahnuté do uzla. Vedela to a väčšinou sa radšej nedívala do zrkadla, keď si ich česala. S rozpustenými vlasmi vyzerala... zmyselne. Je to to správne slovo? Asi áno, ale nenávidela ho. Neznášala svoje lesklé svetlé vlasy, oválnu tvár a modré oči, rovný nos, vysoko posadené lícne kosti a plné pery. Nenávidela svoje bujné prsia, štíhly pás, oblé boky a dlhé, štíhle nohy.
Kedysi sa jej páčilo, keď jej hovorili, že je krásna, a hovorili jej to často. Ale krása sa stala jej kliatbou.
„Hotovo, madam,“ povedalo dievča a odstúpilo, aby obdivovalo v zrkadle svoju prácu. Podarilo sa jej vytvoriť z Anniných vlasov nádherné umelecké dielo. „Ste taká krásna, že by ste sa mohli zapáčiť aj lordovi. Škoda, že všetci v tomto dome sú už zadaní. Ale je tu pán Butler, ktorý je synom lorda, hoci on sám je iba pán.“
„Ak sa pán Butler dnes večer do mňa zaľúbi na prvý pohľad,“ odvetila Anne, „a ponúkne mi svoje srdce a majetok, bude to len a len vaša zásluha, Glenys.“
Obe sa zasmiali.
„A kto je vlastne ten pán Butler?“ spýtala sa Anne.
„Je tu správcom,“ vysvetľovala Glenys. „Je... No nič. Ale nie som si istá, či tu dnes večer bude. Možno som si zbytočne dala takú námahu.“ Nahlas vzdychla. „Ale rada vás učešem aj druhý raz. A pani Parryová vravela, že sem budú chodiť všelijaké návštevy. Vždy to tak býva, keď je tu vojvoda. Možno sa tu budú konať aj večierky, keď už je tu aj vojvodkyňa aj ostatná rodina. Ak sa naozaj bude konať večierok, urobím vám špeciálny účes.“
„A tento účes nie je špeciálny?“ spýtala sa Anne so smiechom, aby skryla rozpaky. Keď mala vlasy takto vyčesané nahor, zvýrazňovalo jej to črty a dlhú šiju.
„Veď len počkajte a uvidíte,“ vyhlásila Glenys bezočivo. „Ale teraz už radšej choďte, madam. Trvalo mi to trochu dlhšie, ako som chcela. Pani Parryová sa na mňa nahnevá, ak prídete neskoro na večeru, a viac ma sem nezavolá.“
Anne s nepríjemným pocitom v duši schádzala po schodoch do salóna. Bála sa, že hoci má na sebe svoje najlepšie šaty, aj tak bude vyzerať obyčajne v porovnaní s nádherou urodzených dám. Ledva kráčala z nohy na nohu. Ale čo jej iné zostávalo?
Po tomto večere sa možno bude môcť utiahnuť do ústrania. Keď zastala vo dverách, zúfalo sa obzerala po Joshuovi, ale namiesto toho jej pribehla v ústrety sama vojvodkyňa.
Bola nízka, tmavovlasá a mimoriadne pekná, ale dojem krásy vyvolávala skôr jej vitálnosť než konkrétna fyzická črta. Často sa smiala, v očiach akoby jej stále horela iskra a nijako nedávala najavo vysoké spoločenské postavenie. Všetky deti až výskali od radosti, keď sa zjavila v herni.
Keď za ňou prišla po raňajkách v spoločnosti lady Eve a lady Morgan, s ktorými sa Anne stretla pred pár rokmi v Cornwalle, veľmi sa usilovala, aby sa Anne cítila v ich spoločnosti vítaná, zastavila ju, keď sa jej Anne chcela ukloniť, chytila ju pod pazuchu a zaviedla ju do zastretej izby, kde v kolíske spalo jej dieťatko. Drobné ručičky malo zaťaté do pästí vedľa hlavičky, akoby sa chystalo rozdávať údery, keď sa zobudí. Vojvodkyňa sa dokonca medzi rečou zmienila, že je dcérou vidieckeho šľachtica, ktorý bol nútený zarábať si na živobytie ako učiteľ v škole, a keď sa zoznámila s vojvodom, aj ona učila v tej istej škole na čiastočný úväzok. A na ten večierok, kde sa prvý raz stretli, nechcela ísť ani za svet.
„Viem, aké je to nepríjemné, slečna Jewellová,“ dodala, akoby nehovorila nič dôležité, „keď sa žena ocitne vo vidieckej rezidencii obklopená samými cudzími ľuďmi, ktorí sa možno považujú za nadradených, a želá si, aby bola niekde úplne inde, len nie tam. Spočiatku som sa usilovala zachovať si nadhľad a pozorovala som dianie z ústrania, ale Wulfric ma našiel a ten darebák ma vyprovokoval, aby som vyšla medzi ľudí, len aby som si zachovala sebaúctu.“ Pobavene sa zasmiala.
Anne pochopila, že Wulfric je zrejme vojvoda Bewcastle.
A zároveň si uvedomila, že vojvodkyňa ju vyzvala, aby aj ona vyšla z ústrania detskej herne, aby si zachovala sebaúctu.
Lenže vojvodkyňa nebola slobodná matka.
„Postarám sa,“ ubezpečila ju vojvodkyňa a znova ju chytila pod pazuchu, „aby ste boli každému predstavená, slečna Jewellová. A ako prvého vám môžem predstaviť Wulfrica.“
Aj keby som nikoho v miestnosti nepoznala, predsa by som vedela, kto je muž, ktorý ku mne práve prichádza, pomyslela si Anne. Bol vysoký, tmavovlasý, odmeraný, príťažlivý, každým cólom povznesený aristokrat. A ona, bývalá guvernantka, slobodná matka a nepozvaná návštevníčka v jeho dome, mala teraz zasadnúť k jeho stolu.
Keby ju vojvodkyňa nebola stále držala pod pazuchu, asi by okamžite utiekla.
Ale možno aj nie. Mala svoju hrdosť.
„Wulfric,“ ozvala sa vojvodkyňa, „dovoľte, aby som vám konečne predstavila slečnu Jewellovú. Toto je môj manžel vojvoda Bewcastle, slečna Jewellová.“
Anne vystrúhala pukerlík. Takmer čakala, že ju pošle do horúcich pekiel.
„Vaša milosť,“ zašepkala.
Kývol jej hlavou a všimla si, že dlhými prstami zovrel rúčku lorňonu vykladaného drahými kameňmi. Hoci ho nezdvihol k oku, už len to gesto sa jej zdalo hrôzostrašné.
„Slečna Jewellová,“ povedal. „Jej milosť a ja sme sa včera dopustili trestuhodnej nedbanlivosti a neprivítali sme vás osobne v Glandwri. Dúfam, že nám to odpustíte. Pevne verím, že vy aj váš syn sa u nás budete cítiť príjemne.“
Boli to milé slová, ale v jeho zvláštnych strieborných očiach sa nezračil úsmev.
„Celý deň sa venovala deťom v herni, Wulfric. Odtrhávala od seba malých bitkárov a vymýšľala hry.“ Vojvodkyňa sa naňho usmiala tak žiarivo, akoby to bol ten najsrdečnejší človek pod slnkom.
„Nevidím nijaké modriny, madam,“ poznamenala jeho milosť s náznakom humoru. „Ale možno sa naši synovci a netere len zahrievali pred tým, čo príde zajtra. A asi by ste mali byť šťastná, že náš syn je ešte len v kolíske. Pevne veríme, že pôjde v stopách svojich predkov a preberie štafetu bedwynovských výtržníkov.“
Vojvodkyňa sa zasmiala.
|
02/3300-2333 (Po-Pia 10:00-18:00)
Lucia 
