✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Ešte pred štyristo rokmi bol vlk po človeku druhým najúspešnejším a najrozšírenejším cicavcom v Severnej Amerike. Vlk a lovec žili na celom svete v akejsi symbióze, z ktorej jeden aj druhý profitovali. Ale neskôr, keď sa Európania a Ázijci začali zbavovať svojho loveckého dedičstva, aby sa stali poľnohospodármi alebo pastiermi, stratili svoju prastarú empatiu k vlkom a stali sa z nich ich zarytí nepriatelia. Takzvaný civilizovaný človek napokon úspešne vytesnil skutočného vlka zo svojho kolektívneho vedomia a nahradil ho vymyslenou predstavou, presýtenou zlými vlastnosťami. Autor tohto pútavého rozprávania dokazuje, ako ďaleko sme sa tým vzdialili od reality.

“FASCINUJÚCA A PODMANIVÁ KNIHA”
Gawin Maxwell, Washington Post

Ukážka textu z knihy

O otázke, čím sa vlci živia, by som po niekoľkých týždňoch výskumu nevedel povedať viac, ako keď som ešte nosil plienky. Bol to vážny problém, lebo uspokojujúco ho vyriešiť bolo vlastne pre mojich zamestnávateľov zmyslom mojej výpravy.
Soby sú jediné veľké bylinožravce, ktoré sa v arktickom Barrense hojne vyskytujú. Hoci ich je dva razy toľko ako byvolov, v troch alebo štyroch desaťročiach pred mojím výletom do Barren Lands ich začalo katastrofálne ubúdať. Informácie poľovníkov, traperov a obchodníkov s kožušinami pre rozličné orgány štátnej správy podľa všetkého dokazovali, že nebezpečenstvo vyhynutia sobov treba pripísať na vrub vlčej krvilačnosti. A tak politici a či vedci, ktorí ma zamestnali, by sa stavili aj o posledný cent, že výskum vzťahov medzi vlkmi a sobmi v Barrense poskytne nevyvrátiteľné dôkazy, s ktorými už bude možné zatratiť vlka, kdekoľvek sa objaví, a ktoré poskytnú viac ako dostatočnú zámienku na rozpútanie všeobecnej kampane na jeho vykynoženie.
Povinnosti som si plnil, ale hoci som usilovne pátral, nijaký dôkaz na uspokojenie mojich nadriadených som zatiaľ nenašiel. A nezdalo sa mi pravdepodobné, že ho nájdem.
Koncom júna prešli popri Vlčej zátoke posledné stáda sobov; mali namierené asi dvesto, tristo míľ na sever, kde strávia leto. Nech sa moji vlci celé tie dlhé mesiace živili čímkoľvek a čímkoľvek nech kŕmili hladné mláďatá, rozhodne to neboli soby, lebo tie odišli. Ale ak nie soby, tak čo?
Prebral som všetky možné alternatívy, ale videlo sa mi, že na dosah niet nijakého zdroja potravy, čo by uspokojila apetít troch dospelých a štyroch mladých vlkov. Okrem mňa (a táto myšlienka sa mi niekoľkokrát vrátila) sa v celej krajine veru sotva našiel živočích, ktorý by sa mohol pokladať za vhodnú potravu pre vlka. Žili tu arktické zajace, ale bolo ich málo a boli také rýchle, že vlk nemohol ani dúfať, že nejakého chytí, ibaže by mal mimoriadne šťastie. Tetrovov a iných vtákov bolo hojne, ale tie vedeli lietať, a vlk nie. V jazere a riekach žili pstruhy a iné pstruhovité a lososovité ryby, ale vlci nie sú vydry.
Dni sa míňali a tajomstvo zostávalo tajomstvom. Aby to bolo ešte záhadnejšie, vlci priberali, a aby ma celkom poplietli, obaja samci sa každý večer vydávali na lov a každé ráno sa vracali, ale domov nedoniesli nikdy nič.
Zdalo sa, že žijú z vody a vzduchu. Raz, znepokojený o ich zdravie, som zašiel do chaty a upiekol päť pecňov chleba. Odniesol som ich do Vlčej zátoky a položil vedľa ich chodníka. Dar odmietli. Dokonca ním pohrdli – alebo si strýko Albert, ich objaviteľ, jednoducho pomyslel, že pecne sú nejakou novou hraničnou značkou, ktorú som sem postavil, a že oni majú urobiť to isté.
V tom čase ma začali otravovať myši. Rozľahlé plochy špongiovitého bahna, kde sa darilo rašeliníku, boli ideálnym prostredím pre viac druhov malých hlodavcov – do vôle sa mohli zahrabávať a zahniezďovať v pripravenom machovom matraci.
Venovali sa však aj iným veciam a museli sa im venovať poriadne často, lebo na rozhraní júna a júla krajina akoby ožila malými hlodavcami. Najpočetnejšie boli lemíky, ktoré sú v odbornej literatúre známe pre údajné samovražedné inštinkty, zatiaľ čo by mali byť ospievané pre neuveriteľné reprodukčné schopnosti. Hrdziaky, hraboše a rozličné myši zaplavili Mikovu chatu, až sa zdalo, že to budem ja, kto zomrie od hladu, ak im neprekazím chúťky na svoje zásoby. Myši mojím chlebom nepohrdli. Nepohrdli ani mojou posteľou, a keď som raz ráno zistil, že jedna myš priviedla na svet jedenásť nahých potomkov v poduške môjho spacieho vaku, začal som chápať, ako sa musel cítiť faraón, keď sa postavil proti bohu Izraelských.
Myslím, že jedinou príčinou, prečo mi trvalo toľký čas, kým som pochopil, ako sa vlci pri zrejmom nedostatku akejkoľvek zveriny, hodnej ich mena a telesných schopností, môžu tak dobre cítiť, boli úplne pomýlené vedomosti o nich. Predstava, že sa nielen živia, ale aj prekvitajú, ba aj deti kŕmia myšami, bola taká vzdialená od mýtického vlka, že nestála ani za uváženie. A predsa, práve to bola odpoveď na otázku, ako si moji vlci napĺňajú komoru.
Z tápania ma vyviedla Angelína.
V jedno neskoré popoludnie, keď samci ešte odpočívali pred nočnou smenou, zjavila sa pred brlohom a drmala strýka Alberta, kým nezívol, nepopreťahoval sa a namáhavo sa nezviechal. Potom ho nechala, nech malých zabaví, ako vie, a klusala cez rozľahlé trávnaté blato rovno ku mne.
Nebolo to nič nové. Už niekoľkokrát som ju videl, ako zavolala Alberta (výnimočne aj Georgea) do opatrovateľskej služby, kým odbehla k zátoke napiť sa alebo si šla – ako som sa mylne nazdával – len rozhýbať kostru. Obyčajne sa vybrala ďaleko od stanu, ba až na breh zátoky, ktorý mi zacláňal kamenistý kopček. Ale tentoraz sa vydala smerom ku mne, a tak som otočil ďalekohľad, aby som ju mal na očiach.
Šla priamo na skalnaté pobrežie. Vošla do jazera, kým jej ľadová voda nesiahala po plecia, a s chuťou sa napila. Kým pila, k zátoke priletel kŕdlik divých kačíc a sadol si asi sto metrov od nej. Zdvihla hlavu a chvíľu si ich zamyslene premeriavala. Potom sa vrátila na breh a zrazu sa začala správať, akoby sa bola pomiatla. Mrnčala ako šteňa, naháňala vlastný chvost, váľala sa sem a ta medzi skalami, líhala si na chrbát, divoko šermovala všetkými štyrmi labami vo vzduchu, skrátka, správala sa ako zmyslov zbavená. Otočil som ďalekohľad na miesto, kde uprostred džavotu vĺčat sedel Albert, aby som videl, či si tiež všimol to bláznivé predstavenie, a ak áno, čo na to hovorí. Videlo sa mu to v poriadku, ba vlastne Angelínu pozoroval s veľkým záujmom, ale bez známky nepokoja.
Vtedy už Angelína vyzerala ako v záchvate šialenstva. Divoko vyskakovala do vzduchu, chniapala po ničom a súčasne prenikavo skučala. Bol to vskutku hrôzostrašný pohľad, ale všimol som si, že Albert a ja nie sme jediní, kto to fascinovane sleduje. Kačice boli od zvedavosti ako zhypnotizované. Tak ich to zaujalo, že plávali tým smerom, aby výjav na brehu lepšie videli. S natiahnutými krkmi plávali bližšie a bližšie a začudovane gagotali. A čím boli bližšie, tým bláznivejšie sa Angelína správala.
Keď sa čelná kačka ocitla štyri, päť metrov od brehu, Angelína sa na ňu obrovským skokom vrhla. Vypukol pekelný čľapot, panický pleskot krídel a potom už všetky kačice odleteli. Angelíne ušiel obed len o niekoľko centimetrov.
Táto príhoda mi otvorila oči, lebo naznačila, aká vynachádzavosť sa dá prejaviť pri získavaní potravy. Sotva by som ju pripísal človeku, o obyčajnom vlkovi ani nehovoriac. No Angelína mi vzápätí predviedla, že zábavka s kačkami je len vedľajšou záležitosťou.
Keď sa niekoľkokrát energicky otriasla, čo ju na okamih zahalilo do belavej spŕšky, pustila sa lenivo cez močaristú trávu. Teraz sa však pohybovala celkom inak.
Angelína bola urastená, ale keď sa napla, akoby kráčala po špičkách, a natiahla krk ako ťava, zdalo sa, že o pár palcov podrástla. Nekonečne pomaly sa proti vetru uberala cez močaristú trávu. Mal som dojem, že nastražila uši, aby zachytila aj najjemnejší zvuk, a vetrila, akoby chcela vo vzduchu zachytiť aj ten najprchavejší pach.
Vtom zaútočila. Zdvihla sa na zadné ako kôň, ktorý sa snaží zhodiť jazdca, a potom sa s prednými labami meravo vystretými pred seba prudko vrhla dopredu. Bleskurýchle zohla hlavu, chňapla, prežrela a pokračovala v tom zvláštnom tanci. Za desať minút šesťkrát zaútočila a šesťkrát prežrela – ale nepostrehol som, čo vlastne. Siedmy raz jej korisť unikla, a tak sa otočila a zúrivo hrabala v trse páperníka. Keď zdvihla hlavu, celkom jasne som zazrel chvost a zadné nohy myši, ktorá sa jej trepotala v čeľustiach. Jeden hlt a aj táto milá myš zmizla.
Hoci ma pohľad na jedného z najsilnejších mäsožravcov amerického kontinentu, ktorý loví myši, nesmierne pobavil, v skutočnosti som to nebral vážne. Myslel som, že Angelína sa len zabáva, že takpovediac konzumuje dezert. Keď však zjedla dvadsaťtri myší, znepokojilo ma to. Myši sú malé, ale dvadsaťtri myší, to je celkom slušná porcia aj pre vlka.
Až neskôr, keď som si zrátal, že dva a dva sú štyri, som bol schopný stráviť túto samozrejmosť. Vlci z Vlčej zátoky a pravdepodobne aspoň všetci vlci v Barren Lands, ktorí žili mimo letných pastvísk sobov, sa živili prevažne, ak nie výlučne myšami.
Jedna vec však zostávala záhadou: ako nosili úlovok (a myší museli za noc nachytať poriadnu kôpku) domov, aby nakŕmili mláďatá. Túto otázku som nevyriešil, kým som sa nezoznámil s niekoľkými Mikovými príbuznými. Jeden z nich, prijemný chlapík menom Ootek, s ktorým som sa skamarátil a ktorý bol prvotriednym, hoci nevyštudovaným prírodovedcom, mi to tajomstvo odhalil.
Keďže vlci nemohli vláčiť myši v rukách, urobili, čo mohli, a nosili ich domov v žalúdkoch. Už predtým som si všimol, že keď sa George alebo Albert vrátili z lovu, šli priamo k brlohu a vliezli doň. Hoci som to vtedy ešte netušil, vyvrátili tam dennú porciu, už čiastočne strávenú.
Neskôr v lete, keď mláďatá opustili brloh v eskeri, som viackrát videl, ako niektorý z dospelých vlkov vyvrátil pred ne jedlo. Pravda, keby som nebol vedel, čo robia, pravdepodobne by som si ich počínanie vysvetľoval nesprávne a nebol by som ani trochu múdrejší, ako nosia korisť domov.
Objav, že myši tvoria hlavnú zložku vlčej potravy, obrátil moju pozornosť na myši ako také. Hneď som ich začal skúmať.
V prípravnej fáze som rozostavil asi stopäťdesiat pascí na myši, aby som získal reprezentatívnu vzorku z hľadiska pohlavia, veku, zaľudnenia či vlastne zamyšenia a druhu. Vybral som si bahnistú plochu neďaleko stanu. Predpokladal som, že to je približne taká močarina, v akej vlci lovia. Mal som ju poruke, čo mi umožní hocikedy a často vyberať z pascí korisť. To však bola chyba. Deň nato, čo som nastražil pasce, sa tam naďabil George.

Nehaňte vlka

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Ďalšie z kategórie Knihy o prírodných vedách a technike

Zaradené v kategóriách