H¾adaèi mušlí
Rosamunde Pilcherová (slovenský jazyk)

Kúpil(a) Alexandra pár minút dozadu

Kúpil(a) Simona pár minút dozadu

Kúpil(a) Eva pár minút dozadu

Kúpil(a) Eva pár minút dozadu

Kúpil(a) Eva pár minút dozadu

Oèividne domorodec, no obleèený formálnejšie, než býva zvykom, mal na sebe hnedý oblek a koše¾u s kravatou. Na hlave slamený klobúk a pod pazuchou papiere.
Zvedavo sa usmial a sòal si klobúk. „Buenos días.“
„Buenos días.“
„Seòor Hamilton?“
Cosmo bol dnu, písal list.
„Prosím?“
Pokraèoval po anglicky. „Rád by som s ním hovoril. Volám sa Carlos Barcello. Poèkám.“
Olivia sa vybrala poh¾ada� Cosma, našla ho za písacím stolom v obývaèke.
„Máš návštevu,“ povedala mu. „Nejaký Carlos Barcello.“
„Carlos? Božemôj, úplne som zabudol, že má prís�.“ Odložil pero a vstal. „Idem za ním.“ Zbehol po schodoch. Poèula, ako zdraví návštevníka. „Hombre!“
Odniesla vajíèka do kuchyne a postupne ich poukladala do žltej porcelánovej misy. Potom sa zvedavo pobrala k oknu a pozorovala, ako sa Cosmo a pán Barcello, pohrúžení v rozhovore, poberajú k bazénu. Krátko pri òom postáli, potom sa vrátili na terasu, kde chví¾u skúmali studòu. Potom poèula, že vošli dnu, no dostali sa iba po spálòu. Ozvalo sa spláchnutie záchoda. Uvažovala, èi je pán Barcello inštalatér.
Opä� vyšli na terasu. Chví¾u sa zhovárali, potom sa rozlúèili a Olivia poèula, ako auto pána Barcella naštartovalo a odišlo. Vtom sa ozvali Cosmove kroky na schodoch, poèula, ako zašiel do obývaèky, prihodil do kozubu polienko a pravdepodobne si znovu sadol k listom.
Bolo skoro pä� hodín. Nuž postavila vodu, zaliala èaj a odniesla mu ho.
„Kto to bol?“ spýtala sa, keï kládla podnos na stôl.
Cosmo stále písal. „Hm?“
„Kto bol ten èlovek? Pán Barcello?“
Otoèil sa na stolièke a pobavene sa usmial.
„Tuším si zvedavá.“
„Samozrejme, že som zvedavá. Videla som ho prvý raz. A na inštalatéra bol príliš elegantne obleèený.“
„Kto povedal, že je inštalatér?“
„A nie je?“
„Preboha, nie,“ odvetil Cosmo. „Je to môj domáci.“
„Tvoj domáci?“
„Áno, môj domáci.“
Odrazu òou prebehla triaška. Prekrížila si ruky na prsiach a h¾adela naòho; akosi ho nabádala, aby jej vysvetlil, že zle rozumela, že sa mýli.
„Chceš poveda�, že tento dom ti nepatrí?“
„Nie.“
„Žiješ tu dvadsa�pä� rokov a nie je tvoj?“
„Už som ti povedal. Nie.“
Olivii sa to videlo priam obscénne. Taký zabývaný dom, plný ich spoloèných spomienok; divá záhrada, bazénik, výh¾ad. A nebol Cosmov. Nikdy mu nepatril. Všetko prináležalo Carlosovi Barcellovi.
„Preèo si ho nekúpil?“
„Lebo ho nechcel preda�.“
„A nikdy ti nenapadlo poobzera� sa po inom?“
„Nechcel som iný dom.“ Pomaly vstal, akoby ho písanie listov vyèerpalo. Odsunul stolièku a šiel si vzia� cigaru z polièky nad kozubom. Pokraèoval chrbtom k nej: „A okrem toho, keï Antonia nastúpila do školy, musel som prispieva� na jej školné. Potom som si už ani nemohol dovoli� niè kupova�.“ Na kozube stála vázièka s trieskami, jednu si vzal a pripálil si ju od plameòov.
Nemohol som si dovoli� niè kupova�. Nikdy sa nezhovárali o peniazoch. Jednoducho k takej téme nikdy neprišlo. Za tie mesiace spoloèného života Olivia celkom prirodzene prispievala svojou èiastkou na každodenné výdavky. Platila potraviny v samoobsluhe, kupovala benzín. Niekedy, ako sa stáva, nemal pri sebe dos� peòazí a vtedy Olivia zaplatila úèet v bare, keï si sem-tam vyšli veèer von. Nebola predsa chudobná a to, že žila s Cosmom, ešte neznamenalo, že by ju mal aj živi�. V hlave jej vírili myšlienky, nechcela sa však pýta�, bála sa odpovede.
Mlèky ho pozorovala. Keï si pripálil cigaru, odhodil triesku do ohòa, obrátil sa k nej a oprel sa o kozubovú rímsu.
„Zdá sa, že si úplne šokovaná,“ povedal.
„Som, Cosmo. Ani sa mi to nechce veri�. Prieèi sa to mojim základným zásadám. Pre mòa bolo vždy prvoradé a najdôležitejšie ma� vlastnú strechu nad hlavou. To predsa predstavuje tú najväèšiu istotu. Moja matka vlastnila dom na Oakley Street, a preto sme sa ako deti vždy cítili bezpeèné. Nikto nám ho nemohol vzia�. Jeden z najlepších pocitov bolo prís� tam, zavrie� za sebou dvere a vedie�, že èlovek je doma.“
Nekomentoval to, len sa spýtal: „Máš teraz v Londýne vlastný dom?“
„Ešte nie, ale o dva roky bude môj, keï splatím poslednú splátku.“
„Si typická obchodníèka.“
„Èlovek nemusí by� obchodník, aby si spoèítal, že je neekonomické dvadsa�pä� rokov plati� nájomné a napokon zaò nema� niè.“
„Pod¾a teba som teda blázon.“
„Nie, Cosmo. Asi chápem, ako sa to všetko stalo, èo však neznamená, že ma to netrápi.“
„Kvôli mne.“
„Áno, kvôli tebe. Práve som si uvedomila, ako dlho už s tebou bývam a vlastne neviem, z èoho žiješ.“
„Chceš to vedie�?“
„Iba ak mi to chceš poveda�.“
„Mám príjem z nejakých investícií ešte po starom otcovi a z vojenskej penzie.“
„To je všetko?“
„Všetko.“
„Keby sa ti nieèo stalo, tvoja vojenská penzia zanikne s tebou.“
„Samozrejme.“ Uškrnul sa na òu v úsilí vylúdi� na jej sústredenej a zamraèenej tvári úsmev. „Ale ešte ma nepochovávajme. Napokon, mám len pä�desiatpä� rokov.“
„A èo Antonia?“
„Nemôžem jej zanecha� nieèo, èo nemám. Môžem len
dúfa�, že kým pôjdem voòa� fialky, nájde si nejakého bohatého ženícha.“
Doteraz sa síce škriepili, ale bez emócií. Keï však povedal poslednú vetu, v Olivii sa všetko vzbúrilo a stratila nervy.
„Cosmo, prosím �a, nehovor také veci, nerozprávaj ako tmár z minulého storoèia, ktorý by chcel Antoniu odsúdi�, aby bola nadosmrti závislá na nejakom mužovi. Mala by ma� vlastné peniaze. Každá žena by mala ma� èosi svoje.“
„Netušil som, že pre teba peniaze to¾ko znamenajú.“
„Neznamenajú. A nikdy neznamenali. Ich význam èlovek ocení, až keï ich nemá. A okrem toho sa za ne dajú kúpi� nádherné veci; nemyslím rýchle autá, kožuchy, cesty na Havaj a podobné hlúposti, ale skutoène dôležité a skvelé záležitosti ako nezávislos�, sloboda a dôstojnos�. A vzdelanie. A èas.“
„Preto si celý život pracovala? Aby si mohla ukazova� dlhý nos nejakému arogantnému chlapovi, typickej hlave rodiny z minulého storoèia?“
„To je nefér! Teraz zo mòa robíš hnusnú sufražetku, agresívnu lesbièku s falošnými heslami.“
Neodpovedal na jej výbuch a ona sa ihneï zahanbila, najradšej by bola nahnevané slová vzala spä�. Doteraz sa v podstate nikdy nepohádali. Hnev, ktorý v nej rýchlo vzbåkol, sa vzápätí stratil, miesto neho nastúpilo rozumné uvažovanie. Nasilu pokojným hlasom odpovedala na jeho otázku. „Áno. Aj preto. Hovorila som ti, že môj otec bol ¾ahtikár. Nezdedila som to po òom. Mám v úmysle ži� ako moja mama, by� silná a nezávislá. Navyše poci�ujem potrebu tvori�, písa� a novinárstvo, ktorému sa venujem, moju potrebu uspokojuje. Takže mám vlastne š�astie. Robím, èo ma baví, a navyše ma za to platia. Ale to ešte nie je všetko. Niekde vo mne drieme hnacia sila, ktorú nevládzem prekona�. Ženie ma do nároènej práce, rozhodnutí, termínov. Potrebujem tlak, príliv adrenalínu. To je môj motor.“
„A zároveò š�astie?“
„Ach, Cosmo. Š�astie. Možno ani nejestvuje, ako nejestvuje vták ohnivák alebo koniec dúhy. Povedzme to tak, že keï pracujem, nie som nikdy celkom neš�astná. A keï nepracujem, nie som celkom š�astná. Rozumieš?“
„Takže tu nie si celkom š�astná.“
„Tieto mesiace s tebou sú iné, nikdy predtým som niè podobné nezažila. Je to ako sen, ukradnutý èas. Nikdy ti neprestanem by� neskonale vïaèná, že si mi dal èosi, èo mi už nikdy nikto nevezme. Príjemné chvíle. Ale nedá sa sníva� donekoneèna. Treba sa aj zobudi�. Èoskoro zaènem by� nepokojná, možno aj podráždená. A obaja sa budeme èudova� preèo. Ja si svoj problém rozoberiem a zistím, že je èas vráti� sa do Londýna, nadviaza� ni�, pokraèova� v naèatom živote.“
„Kedy to bude?“
„Možno na budúci mesiac. V marci.“
„Povedala si rok. V marci to bude len desa� mesiacov.“
„Viem. Ale v apríli znovu príde Antonia. Vtedy už by som mala by� preè.“
„Myslel som, že sa máte rady.“
„Aj sme sa mali. Práve preto odchádzam. Nesmie ráta� s tým, že tu budem, nesmie sa ku mne pripúta�. Okrem toho ma èaká kopa problémov, musím sa zamyslie� nad svojím zamestnaním.“
„Vrátiš sa na bývalé miesto?“
„Ak nie, tak si nájdem lepšie.“
„Si ve¾mi sebavedomá.“
„Inak sa nedá.“
Zhlboka si vzdychol a potom netrpezlivo odhodil nedofajèenú cigaru do ohòa. „Èo by si odpovedala, keby som �a požiadal o ruku?“ spýtal sa potom.
„Och, Cosmo,“ vzdychla si beznádejne.
„Neviem si totiž predstavi� budúcnos� bez teba.“
„Ak by som sa niekedy za niekoho vydala,“ pokraèovala, „tak jedine za teba. Ale pamätáš sa, hneï v prvý deò, ako som prišla do Ca'n D'alt, som ti povedala, že som nikdy netúžila vyda� sa a ma� deti. Mám rada ¾udí. Fascinujú ma, ale potrebujem aj súkromie. By� sama. Ži� sama.“
„Milujem �a,“ povedal.
Prešla ten kúsok vo¾ného priestoru, ktorý sa nachádzal medzi nimi, chytila ho okolo pása a položila si mu hlavu na plece. Cez sveter a koše¾u cítila, ako mu bije srdce.
„Urobila som èaj a ani sme ho nevypili, teraz už bude studený,“ ozvala sa.
„Viem.“ Cítila, ako ju pohladil po vlasoch. „Prídeš niekedy na Ibizu?“
„Asi nie.“
„Budeš mi písa�? Udržiava� so mnou kontakt?“
„Budem ti posiela� vianoèné karty.“ Chytil jej hlavu do oboch rúk a obrátil jej tvár smerom k svojej. Výraz svetlých oèí mal nevýslovne smutný. „Teraz už viem,“ povedal.
„Èo vieš?“
„Že �a navždy stratím.“

Èíta� ïalej

Skryt text