Koneène sa rozhodni
Katarína Gillerová (slovenský jazyk)

Kúpil(a) Lucia pár minút dozadu

Kúpil(a) Róbert pár minút dozadu

Kúpil(a) Róbert pár minút dozadu

Kúpil(a) Róbert pár minút dozadu

Kúpil(a) Róbert pár minút dozadu

mrakom.
Zah¾adela som sa cez sklá výkladu do ulice so zvláštnym pocitom nervozity v žalúdku. Vedela som, že dnes sa nieèo stane, dnes budem musie�...
„Mami?“ vytrhla ma z myšlienok dcéra, èakajúca pri dverách s rukou na k¾uèke. „Už vieš, èo urobíš?“
Vedela som. Aspoò som si to myslela.
Prikývla som. „Asi áno.“
„Už si sa rozhodla?“ spýtala sa a v oèiach sa jej zraèila pochybnos�.
„Zatia¾ to nechajme tak,“ usmiala som sa. „Nechcem sa unáhli�.“
„Vždy si vedela, èo chceš,“ uprene sa na mòa zah¾adela, „a najmä, èo nechceš. Len v poslednom èase váhaš, akoby si to ani nebola ty.“
Bože! Keby si ty, die�a moje, vedelo, aké �ažké rozhodnutia som v živote musela spravi�. A bolestivé. A ko¾ko nocí som prebdela v slzách a pochybnostiach, èi som urobila správne.
Lebo niekedy, keï sa zachováte správne, bolí to do zošalenia.
„Natálka, neskôr zistíš aj ty, že nie je všetko v živote buï – alebo. Medzi èiernou a bielou existujú aj sivé odtiene.“
„Buï niekoho máš rada, alebo ho nemáš rada, nie je to tak?“ odmietla moje pouèenie. Spodnú peru odula rovnako ako v detstve. Až ma pichlo pri srdci.
Obraz toho malého strapatého dievèatka s odutou perou a nenávis�ou v oèiach sa na sekundu zjavil predo mnou ako živý.
Hneï som túto predstavu odohnala.
„V osemnástich to tak vyzerá,“ usmiala som sa. „Bodaj by ti to vydržalo aspoò do sedemdesiatky.“
„Mami, nezdá sa ti, že všetko komplikuješ?“
„A tebe sa nezdá všetko príliš jednoduché?“
„Som zvedavá, èi v tvojom veku budem ako ty. Dúfam, že mòa taká katastrofa nepostihne,“ povedala ironicky.
Vzápätí zmizla za dverami, stratila sa z miestnosti tak rýchlo ako pred chví¾ou moja predstava malého dievèatka.
Pokrútila som hlavou, pozerajúc na dvere, akoby tam ešte bola. Bodaj by bol osud k tebe zhovievavejší, ako bol ku mne. Bodaj by si nemusela èeli� nièomu takému ako kedysi ja.
Vzdychla som si a poh¾adom som uviazla v obrovskom zrkadle nášho salóna. Po oboch stranách sa v òom odrážal dlhý rad svadobných šiat, zavesených na kovovom stojane ako nadýchané labute. Zah¾adela som sa na osobu, ktorú by som mala pozna�: vek štyridsa�dva, rozvedená, blond vlasy s ofinou, zelené oèi. Postava ako-tak ujde, treba poriadne cvièi�, a najmä pravidelne. A tá idealistka, èo práve odišla, moja dcéra, je ako vietor, �ažko ho chytíš do dlane.
Predstavila som si, ako sa mi pred chví¾ou nakláòala ponad plece a èierne vlasy jej padali na plecia k mojim plavým. Nikto by netipoval, že sme matka a dcéra. Aj oèi má èierne, po otcovi, ale ten úsmev, ten je môj.
Z myšlienok ma zrazu vyrušil zvuk zvonèeka nad vstupnými dverami. Odtrhla som poh¾ad od postavy v zrkadle a preniesla ho na postavu ženy, ktorá práve vošla.
„Už je zatvorené,“ oznámila som jej.
Žena opatrne zavrela dvere a uprela na mòa prosebný poh¾ad.
„Prosím vás.“ ozvala sa ticho. „Nemohli by ste mi pomôc�?“ Ruky zopla ako pri modlitbe a zrakom zablúdila k vešiakom so spoloèenskými šatami.
„Príïte zajtra,“ povedala som.
„Zajtra bude neskoro!“ zvolala zúfalo. Slzy mala na krajíèku.
„Èo sa stalo?“ spýtala som sa zaèudovane. Stála ako kôpka neš�astia.
„Ja neviem, èo mám robi�,“ povedala roztraseným hlasom. Urobila ku mne zopár váhavých krokov. „Zajtra sa vydáva moja mladšia sestra a ja... Mala som pripravené šaty na svadbu, ale. nezmestím sa do nich. Za posledný mesiac som pribrala aspoò pä� kíl.“ Bezradne rozhodila rukami a ukázala na seba. „Bože, nemôžem sa na seba ani pozrie�, všetko mi je úzke! Som nemožná! Vyzerám príšerne! A moja sestra,“ nasucho prehltla, „robí modelku, èasto cestuje do zahranièia, je krásna, štíhla a úspešná,“ vyratúvala. Nechápavo som na òu pozerala. Preèo mi to rozpráva? Ja sa musím sústredi� na dnešné stretnutie. Musím si utriedi� myšlienky, zorientova� sa vo svojich pocitoch.
„Na mòa sa celá rodina pozerá cez prsty,“ pokraèovala, „ja nikdy nebudem dokonalá ako sestra. Som tá škaredá, tuèná, obyèajná úradníèka, a okrem toho...“ Odmlèala sa. Chví¾u vyzerala, akoby chcela vetu dokonèi�, potom iba hodila rukou.
„Chcete si požièa� šaty,“ skonštatovala som a nervózne pozrela von cez sklá výkladov. Povedal, že keï skonèím, mám mu da� vedie�, aby mohol prís� za mnou. Teraz to vyzerá, že som ešte neskonèila.
„Bývam tu za rohom,“ ozvala sa žena, „a v poslednej chvíli som si spomenula, že jedinou záchranou pre mòa je vaša požièovòa. Aj sestra si od vás požièala svadobné šaty na zajtra.“
„Karin Pekárová?“ spomenula som si na nádhernú blondínu s našpúlenými plnými perami a nohami dlhými ako gazela. Krásne sa vynímala v tom ve¾kom zrkadle v bielych nadýchaných šatách s vleèkou, ktoré si vybrala. Pravý opak staršej sestry, ktorá tu predo mnou stála s nedefinovate¾ným úèesom, v dlhej sukni a širokej blúzke, s nieko¾kými kilami navyše. Nikdy by som nepovedala, že tie dve sú sestry.
Prikývla. „Áno, to je ona.“ Potom zase neš�astne rozhodila rukami. „Najradšej by som na tú svadbu nešla, cítim sa trápne, budú ma s òou porovnáva� a sledova� súcitnými poh¾admi. Všetko by som prežila, keby na tú svadbu nepozvala aj...“
Zvedavo som na òu pozrela. Zaèalo ma to zaujíma�.
„Pozvala niekoho, na kom vám záleží?“
Opä� prikývla. „Medzi pozvanými kamarátmi je jeden, s ktorým som kedysi chodila. Netušila som to, dozvedela som sa to až dnes. Najradšej by som sa hodila do postele a vyhovorila sa na chrípku. Prosím vás, pomôžte mi vybra� nejaké šaty, ktoré...“ prešla poh¾adom po svojej postave, „ktoré by mi ubrali zopár kíl. Hoci pochybujem, že by som v nejakých mohla vyzera� tak, aby som sa pred ním necítila trápne,“ zatvárila sa neš�astne. Dlane sa jej potili, utierala si ich do dlhej neforemnej sukne. „Keï ma uvidí, poteší sa, ako dobre urobil, že ma nechal. A to netuší, že som potom už s nikým nechodila, lebo som naòho nemohla zabudnú�. Dopracovala som sa na tridsa�dvaroènú tuènú, osamelú ženu.“
Rezignovala som. Po tejto neš�astnej spovedi som ju nemohla posla� preè. V tejto miestnosti som si vypoèula ve¾a rozlièných príbehov, tento ma však chytil za srdce. S ¾útos�ou som porovnávala túto zanedbanú, neprí�ažlivú ženu s jej krásnou sestrou modelkou. Aj ja by som si na jej mieste radšej želala leža� s chrípkou v posteli.
Zamierila som k vešiakom so spoloèenskými šatami. Jedny som vybrala a podržala priamo pred òou. „Pozrite,“ obracala som vešiak, „vyskúšajte si tieto. Sú nádherné.“
Dlhé èierne hodvábne šaty s pevným korzetom sa pôvabne vlnili nad zemou, dolu okolo lemu ozdobené kvetmi èervených a žltých tulipánov, ktoré sa �ahali šikmo v¾avo nahor takmer až do polovice sukne. Tulipány vyzerali ako nama¾ované, s neostrými kontúrami, akoby sa postupne vynárali z èiernej hmly jemného hodvábu. K šatám patrilo aj èierne bolerko, obrúbené èerveným lemom.
Žene sa oèi rozžiarili ako vianoèný stromèek. „Myslíte, že mi budú dobré?“ spýtala sa pochybovaène.
„Sú to štyridsa�šestky,“ odvetila som, „a máme aj èíslo štyridsa�osem.“ Viedla som ju do kabínky. „Ak budete potrebova� pomoc, zavolajte ma. Pomôžem vám so zipsom.“
Žena zmizla za závesom a mne zapípala esemeska.
Zdržal som sa, èítala som na displeji, prídem asi o hodinu. Poèkáš na mòa?
U¾ahèene som si vydýchla. Nemusím sa znervózòova� kvôli oneskorenej zákazníèke. Poèkám, vy�ukala som odpoveï.
O chví¾u sa záves na kabínke odhrnul a vystúpila hodvábna víla. Aj keï nemala éterickú postavu, trochu tak pôsobila. Dopla som jej zips a pomohla obliec� bolerko.
„Páni!“ zvolala, keï sa uvidela v zrkadle. „Vy ste to teda vystihli.“ Neodtàhala oèi od obrazu v zrkadle. Potom sa zah¾adela na svoju tvár a prestala žiari�.
Podišla som k nej a vlasy jej zdvihla dohora. „To by chcelo oživi� farbu a pekný úèes,“ skonštatovala som. „Mali by ste ís� ku kaderníèke.“
„Máte pravdu,“ prikývla. „Mala som na to myslie� skôr. Kto ma teraz vezme?“
„Nieèo skúsim,“ vzala som do ruky mobil. Chví¾u som h¾adala v adresári. „V paneláku na druhej strane ulice mám kamarátku kaderníèku,“ hovorila som, prechádzajúc jednotlivé mená.
¼ubka sa ozvala po dlhom zvonení.
„Vylúèené!“ vyhàkla hneï, keï som sa spýtala, èi by nemohla zobra� jednu moju zákazníèku. „V sobotu èešem svadby, mám plno,“ vzdychla si. „¼utujem, ale zajtra nestíham.“
„A dnes?“ navrhla som jej. Obèas som jej dohodila zákazníèky, bola mi za to vïaèná.
„Takto neskoro?“ Priam som ju videla, ako pozerá na hodiny na stene kaderníctva. Napokon súhlasila. „Dobre teda, nech príde, ale nech ráta s tým, že možno bude chví¾u èaka�. Asi polhodinu, predpokladám.“
„Rada poèká,“ ubezpeèila som ju.
„Vy ste poklad,“ zvolala dáma v èiernych hodvábnych šatách. „Dodali ste mi trochu optimizmu do zajtrajšieho dòa.“
„Dodáme ho ešte viac,“ povedala som. „Máme ešte polhodinku, na skúšku vás nalíèim a vy to zajtra zvládnete už sama.“
Zo zásuvky stolíka som vybrala líèidlá. Zastúpim šéfku, je to jej koníèek, z nejednej zákazníèky už vyèarila novú ženu. Ve¾a som od nej odpozorovala, uèím sa rýchlo.
Èiernu vílu som posadila do kresla a zah¾adela som sa na òu. Líèenie nemôže by� ve¾mi nápadné, vyzerala by smiešne. Malo by by� iba trochu výraznejšie, aby odpútalo pozornos� od kyprých tvarov.
Najprv som naniesla na tvár mejkap, potom som jej jemným štetcom pokryla vieèka zlatohnedým tieòom a mihalnice zvýraznila èiernou špirálou. Okraj spodného vieèka som jej predtým prešla èiernou kontúrkou. Poh¾ad sa jej prehåbil. Jemný rúž odhalil tajomstvo plných pier, rovnako krásnych, ako mala úspešnejšia sestra.
Keï som skonèila, vstala a podišla k ve¾kému zrkadlu. Dobreže neotvorila ústa od prekvapenia. Obracala hlavu zo strany na stranu a obdivovala svoj obraz v zrkadle. Uvedomila som si, že teraz by som ju už priradila ku krásnej sestre.
„Nemôžem tomu uveri�!“ krútila hlavou. „Ako málo staèí, aby žena nevyzerala ako sivá myška. Odjakživa som pohàdala spolužiaèkami, ktoré sa celé hodiny zaoberali kozmetikou a módou.“
„No, niè sa nemá preháòa�,“ usmiala som sa. „Zajtra si kúpte kvalitný mejkap a jemný rúž,“ poradila som. „A investujte do spodnej bielizne. Keï si kúpite elastický s�ahovací korzet a obleèiete si ho pod šaty, budete vyzera� ove¾a štíhlejšia.“
„Od pondelka zaèínam cvièi�!“ zvolala nadšene. „Ako sa vám len poïakujem? Keï som sem prišla, bola som zúfalá, a odchádzam ako iná žena.“
„Áno, to je ono,“ prikývla som. „Ste celkom iná žena. Zabudnite na tú, ktorá sem vošla. Zahoïte neforemné sukne a široké blúzky. Usmievajte sa na bývalého, nech vidí, že život ide ïalej aj bez neho.“
Rady, tie dáva� viem, ale keï ide o mòa... Ko¾kokrát som si želala vyjs� z tohto salóna a zabudnú� na to, kto som? Nikdy sa mi to nepodarilo. Zakaždým som so sebou vliekla tú zranenú, porazenú a vyplašenú ženu, ktorá sa ukrývala za usmievavú masku.
Zákazníèka zaplatila a so spokojným výrazom si odniesla šaty, v ktorých zajtra istotne zažiari.
Bol zaèiatok mája a do miestnosti padalo šero. Zah¾adela som sa von, na autá s rozsvietenými svetlami, okná paneláka, ktoré dávali na známos�, že za nimi sa schádzajú rodiny s vyhliadkou na príjemný víkend.
Odvrátila som poh¾ad od obrazu za výkladom a zrak mi spoèinul na svadobných šatách, zavesených bokom od ostatných.
Pozrela som na hodinky. Ešte pol hodiny a je tu. Predstavila som si muža, ktorý sa ponáh¾a za mnou a ja by som mu mala odpoveda� na jedinú otázku. Preèo si myslím, že odpoveï poznám na sto percent? Som si tým celkom istá?
Zamrvila som sa na stolièke a poh¾adom spoèinula na obrazovke zapnutého poèítaèa. Už som ho mala dávno vypnú�. Natiahla som k nemu ruku – a vtedy sa mi pred oèami vynoril obraz celkom iného muža.
Zarazila som sa a ruka mi zmeravela. Na nieèo som si spomenula. Odrazu som vedela, že poèítaè nemôžem vypnú�. Ešte sa musím na èosi pozrie�. Hneï. Teraz.
Schytila som mobil. Chví¾u vyzváòal.
„Ahoj, moja, bolo fajn,“ ozvalo sa namiesto pozdravu v telefóne. „To si chcela poèu�, nie?“
„Ahoj, Tamara,“ pozdravila som. „Viem, že bolo fajn, ako inak. Volám ti pre nieèo iné.“
„Ešte pracuješ?“ spýtala sa.
„Áno,“ odvetila som. „Ale práve som zatvorila.“
„Už ste sa stretli?“ vyzvedala Tamara. „Aj tak viem, že to dobre dopadne.“
„Tak vieš viac ako ja,“ zdôraznila som. „Teraz však od teba potrebujem heslo.“
„Aké heslo?“
„To heslo.“
„To heslo?!“
„To.“
Telefón na chví¾u onemel. „Neblázni,“ vydýchla napokon. „Neblázni.“
„Chcem sa iba pozrie�,“ povedala som ticho.
„Na èo sa chceš pozrie�?“ zvolala pobúrene. „Na to, èo si už v živote nechcela vidie�?“
„Máš pravdu, nechcela,“ súhlasila som. „Ale zmenila sa situácia.“
„Zmenila, nezmenila, bude ti to naniè.“
„Nevadí, chcem to.“
„Nerob to,“ prehovárala ma Tamara. „Fakt, bude ti to na dve veci: na niè a na hovno. Ver mi. Èo tým dosiahneš?“
„Rozlúèim sa.“
„Už si sa rozlúèila!“ zvolala. „Už si to dávno ukonèila, nepamätáš? Tak èo teraz vymýš¾aš?“
„Niè tým nesledujem, fakt,“ ubezpeèovala som ju. „Iba sa pozriem.“
„Daj si poradi� a vykašli sa na to,“ opakovala. V hlase jej vibroval hnev. Odrazu som si uvedomila, že Tamara vie nieèo, èo ja neviem.
„Nevykašlem,“ nástojila som. „Povedz mi heslo.“
Pri uchu sa mi ozvalo hlasné zavrèanie. „To bolo reèí, že presmeruj mi tie maily, aby som už od neho nikdy nijaký neèítala!“ napodobòovala ma. „Už ho v živote nechcem vidie�, už nikdy o òom nechcem poèu�!“ Mlèala som. Mala pravdu. „Naèo som založila novú schránku, ktorú si už nikdy nechcela otvori�?“ vyèítala mi. Vedela som, že to so mnou myslí dobre. Mlèala som ïalej. Tamaru to dráždilo. „Preèo si ticho?“ hnevala sa. „Buï rada, že mi nerumázgaš na pleci. Potrebuješ to?“
„Musím sa rozhodnú�. Potrebujem èistý stôl. Zruším tú mailovú schránku, len èo si to preèítam.“
„Èo si chceš preèíta�? Preèo by sa milostivý unúval? Preèo si myslíš, že ti nieèo napísal?“ chrlila Tamara.
„Lebo tak zúriš. Keby tam niè nebolo, neodhovárala by si ma tak úpenlivo.“ V žalúdku som pocítila chvenie. Bola som èoraz zvedavšia. Èo ak Tamara odmietne? „Naozaj ju zruším, veï o niè nejde,“ ubezpeèovala som ju.
„Ja ju zruším!“ jedovala sa Tamara. „Ty sa ním už nezaoberaj.“
„Nebudem, s¾ubujem.“
V telefóne sa ozvalo zlostné zafuèanie. „Tak dobre, keï si taká tvrdohlavá. Nikdyviac00.“
„Èo nikdy viac?“
„Heslo, Natálka, heslo.“
„Nikdy viac?“ opakovala som zaèudovane. Potom mi to došlo.
„A dve nuly,“ pripomenula mi ironicky. „Vz�ah, ktorý mal pre teba význam dvoch núl. A Nikdyviac bez medzery.“
„Ïakujem,“ povedala som. „Ozvem sa, zavolám ti. Už sa nehnevaj.“
„Mala som ich vymaza�,“ zašomrala a vypla mobil.
Netrpezlivo som uchopila myš a moje prsty sa nedoèkavo rozbehli po klávesnici.
Potvrdením hesla som sa dostala do schránky, ktorú som nikdy nechcela otvori�. Mohli v nej by� maily od jediného èloveka, a ja som od neho už nikdy nechcela preèíta� nijaký. Tamara pred dvoma rokmi zadala pokyn na ich presmerovanie z mojej bežnej mailovej schránky do tejto špeciálnej. Všetky do jedného, z jednej jedinej mailovej adresy. Jeho.
Na hornej lište monitora blikal èervený znak, oznamujúci poštu v mailovej schránke, ktorú som otvárala prvý raz od jej založenia. Klikla som naò.
V pošte sa mi pred oèami rozvinula roleta mailov. Neveriacky som na ne zízala. Zatajila som dych. Najprv som si všimla ich poèet – stotridsa�dva. Posledný bol spred troch dní. Postupne som na ne klikala a otvárala ich. Prvý mi poslal pred polrokom – nežný, taký nežný, až sa mi oèi zaliali slzami.
Pochopila som, preèo Tamara nechce, aby som si ich preèítala. Už som rozumela jej poznámke: Mala som ich vymaza�. Pravdepodobne mailovú schránku obèas kontrolovala. Neprezradila mi to.
Každý mail bol takmer rovnaký. V každom sa opakovali slová, ktoré by ma ešte pred pár rokmi vyniesli do nebies.
Od muža, ktorý mi ich napísal, som ich nikdy nepoèula. A teraz tu svietili a vyrážali mi dych svojou naliehavos�ou.
Odosielate¾ bol vytrvalý. Písal mi aspoò raz do týždòa, stále rovnaké slová:
„¼úbim �a, ¾úbim �a, ozvi sa, prosím!“

Èíta� ïalej

Skryt text