Grace prešla cez miestnosť k oknu s výhľadom na kvetinovú záhradu. Stála rovná ako svieca, s rukami zopnutými pred sebou. Čierne smútočné šaty s nemodernou priliehavou líniou pása a širokou sukňou, vysoký golier živôtika a dlhé rovné rukávy len zdôrazňovali jej štíhlosť. Tmavé vlasy v strede rozdelené pútcom mala bežne začesané za uchom a zvinuté na zátylku. Na hlave sa jej černel čipkový čepček.
„Nemôžem prijať vašu ponuku, pane,“ odvetila, „hoci si uvedomujem vašu vzácnu láskavosť.
Paul by mal z nej radosť. Nesmierne si vážil vaše priateľstvo, väčšmi, než dokážem vyjadriť slovami. Ale vy to určite viete.“
„Bol by som rád, keby ste nad tým porozmýšľali, slečna Howardová,“ ozval sa sir Peregrine. Stál uprostred salóna, ruky zopnuté za chrbtom, a hľadel na jej tvár z profilu. Bol to, ako si zrejme prvý raz uvedomil, skoro krásny profil. „Som presvedčený, že potrebujete domov, a ja vám ho môžem a chcem poskytnúť. Dokonca vám pripravím ešte bezpečnejší domov, než ste mali doteraz. Zariadim, aby ste sa v prípade, že zomriem skôr ako vy, stali materiálne nezávislou.“
Otočila hlavu a hľadela naňho veľkými pokojnými očami. „Aký ste láskavý,“ odvetila takmer s počudovaním. „Vždy som vás mala rada, sir Peregrine. Bol ste priateľ, akého Paul vždy potreboval a akého nikdy nemal, kým sme sa sem neprisťahovali. Teraz však pociťujem k vám úctu aj kvôli sebe. Ale moja odpoveď musí zostať nie. Je veľmi veľa dôvodov, prečo sa nemôžeme zosobášiť.“
Peregrine zaváhal: „Narážate na vekový rozdiel medzi nami?“
Tvárou sa jej mihol úsmev, prv než sa obrátila späť k oknu. „Mám tridsaťpäť rokov. Vedeli ste to? Nikdy som sa neusilovala vyzerať mladšia, než som. Paul bol môj mladší brat.“
„Ale veď desať rokov nepredstavuje neprekonateľnú prekážku v prípade, že je starším muž.“
„Muži nerodia,“ poznamenala ticho.
„Vlastné deti pre mňa neboli nikdy zárukou šťastného, naplneného života,“ odporoval. „Ak je to vaša jediná starosť, slečna Howardová, opäť vás prosím, zvážte to. Skutočne si želám, aby ste sa stali mojou manželkou.“
„Kvôli Paulovi?“ spýtala sa. „Chcete sa postarať o sestru, ktorú zanechal? Je to láskavé gesto, pane, ale sotva na ňom môžete celý život stavať. Som vám vďačná, väčšmi, než dokážem vyjadriť slovami, ale nie. Rýchlo sa vám zunuje manželka, ktorá je o desať rokov staršia ako vy a nevyrovná sa vám ani šarmom, ani intelektom.“
„Nie,“ trval na svojom, „manželstvo vám neponúkam len kvôli priateľstvu s Paulom, ale kvôli vám. Je pravda, že za päť rokov, čo tu žijete, sme sa len zriedka rozprávali. Ale za ten čas som spoznal väčšiu časť vašej osobnosti, získaval som o vás dojmy, ktoré som si takmer neuvedomoval až do posledných dní, keď som začal o nich vedome rozmýšľať. Páčite sa mi, slečna Howardová, a som presvedčený, že v manželstve s vami by som bol šťastný.“
Obrátila sa k nemu. Jej tvár, ako pozoroval, bola napätejšia ako zvyčajne, hoci oči nestrácali svoj pokoj. „Ach, sir Peregrine,“ namietala, „veď vy vlastne o mne nič neviete, vôbec nič. Mám už tridsaťpäť rokov. A napriek tomu, že sa vám možno môj tunajší život videl pokojný, nebol chudobný na udalosti. To v nijakom prípade. Keby ste vedeli len polovicu toho, čo by ste mali o mne vedieť, boli by ste mi, pane, povďačný, že som vás odmietla, verte mi.“
Peregrine prestúpil z nohy na nohu, ale nespustil pohľad z jej očí. „Tak mi, prosím, povedzte,“ povzbudil ju, a na tvári sa mu rozlial úsmev, „čo také hrozné sa skrýva vo vašej minulosti.“
Náhle sa zahľadela do kúta nad jeho hlavou. „Viete o tom?“ spýtala sa. „Povedal vám Paul niekedy, že naším otcom je lord Pawley? Barón Pawley z Leicestershiru, zámožný a rešpektovaný. Nie, vidím, že vám to nepovedal. Paul sa s ním pohádal, prerušil s ním všetky styky, a to len kvôli mne. A potom ma vzal so sebou a spolu sme sa sťahovali z miesta na miesto. Štyri roky bol vikárom a potom päť rokov pôsobil tu – deväť rokov sme ani jeden vôbec nemali kontakt s otcom, ani so starším bratom. Práve som tu sedela a zápasila sama so sebou, ako už niekoľko dní, či mám otcovi oznámiť, že prišiel o najmladšieho syna. Syna, ktorého som mu vzala ja.“
Ešte vždy sa dívala na strop nad jeho hlavou, a Peregrine vycítil, že jej jasné oči sú plné nepreliatych sĺz. Rozochveli sa jej pery. Podišiel k nej pár krokov a vystrel k nej ruku.
„Madam, prepáčte, ak som vám spôsobil bolesť,“ povedal napokon.
Nepohla sa, ani neodpovedala. „Neplakala som už odvtedy, čo...“ hlesla, „neplakala som už deväť rokov. Už som si myslela, že ani nikdy nebudem. Myslela som si, že mi už nezostali nijaké slzy.“
Teraz však plakala. Lícne svaly sa jej proti vôli pohybovali. Dve slzy sa jej skotúľali z očí, rinuli sa jej po tvári obrátenej nahor a kvapli na šaty. „Paul,“ ozvala sa, keď k nej Peregrine podišiel ešte o krok a chytil ju mocnou rukou za rameno. „Paul, ach, Paul.“
A potom sa rozplakala, trhane vzlykala, až sa zdalo, že ju to rozlomí napoly. Čelo si pritisla na Peregrinovo plece a on ju objal a upokojujúco držal v náručí.
„Veríte v nebo?“ spýtala sa o chvíľu, keď si vysušila oči a utrela nos do jeho vreckovky. „Veríte, že Paul je v nebi? Kedysi som verila, že nebo naozaj jestvuje. Ale ako mám tomu ďalej veriť, keď už nedokážem veriť v Boha, alebo aspoň v dobrotivého Boha? Myslíte si, že skutočne je v nebi? Bolo to všetko na niečo dobré?“
Peregrine sa usmial a neprítomne jej odhrnul z tváre padajúcu kader. „Viem, ako by vám Paul odpovedal,“ ozval sa napokon. „A v tejto veci s ním, myslím, súhlasím, hoci sme sa nezhodli v množstve iných. I keď možno nebo nie je miesto, ktoré existuje večne, môže to byť časový moment. Viem si predstaviť, ako sa Paul cítil, keď si uvedomoval, že naňho býk zaútočí. Zachránil život dieťaťu. Vlastnými rukami obral smrť o jedno víťazstvo. Asi nemal čas nato, aby jasne myslel. Asi zažil aj moment hrôzy, keď videl, čomu čelí. Ale som presvedčený, že precítil aj šťastie a jasot. Bol v nebi.“
Grace si dlaňou uhladila neposlušnú kučeru. „Ďakujem,“ hlesla. „Áno, presne tak by to Paul povedal. Často som sa v prvých rokoch hnevala, búrila. Paul ma však vždy vedel upokojiť. Jeho logickému argumentovaniu sa nedalo odporovať. Kázne mal fádne, sir Peregrine – áno, mal – práve preto, lebo na nich veľa a ťažko pracoval. Ale keď hovoril zo srdca – čo len krátko, pár chvíľ, ani nie hodinu – vedel ma presvedčiť, že Boh možno naozaj existuje, dokonca dobrotivý Boh. Ktovie?“
„Je vám už lepšie?“ spýtal sa Peregrine. „Nechcete si radšej sadnúť?“
„Dala by som si šálku čaju,“ ozvala sa. „A mala by som vám niečo vysvetliť. Nepovedala som vám, čo zapríčinilo rozchod Paula a mňa s ostatkom našej rodiny. Ospravedlníte ma na chvíľu, kým postavím čajník?“
„Veľmi rád by som šiel s vami a pozoroval vás, ako pripravujete čaj,“ poznamenal Peregrine.
Posadil sa na roh kuchynského stola, skrížil si ruky na hrudi, kým Grace sa činila, naplnila kotlík, dala ho vrieť na oheň, odmerala dávku čaju, vzala dve šálky s podšálkami z príborníka a vybrala cukor a mlieko. Medzitým rozprávala a pozorne sledovala, čo robí, ani náhodou nepozrúc priamo naňho.
„Mala som dieťa,“ z ničoho nič vyhlásila. „Syna. Ale zomrel, utopil sa.“
Peregrine nasucho preglgol, kým našiel reč. „Nevedel som, že ste boli vydatá,“ odvetil.
„Nikdy som nebola vydatá,“ ticho a rozvážne odvetila. „Dieťa som mala s milencom.“
„Rozumiem.“ Prečo miestnosť zrazu vyzerá veľmi malá a tichá, čudoval sa Peregrine.
„Myslím, že nerozumiete,“ pokračovala. „Vysvetlím vám to.“ Posadila sa na stoličku vedľa neho, a pozorovala, ako voda v čajníku začala syčať a bublať.
„Nemal som v úmysle prehrabávať sa vo vašom živote,“ poznamenal Peregrine. „nemusíte mi nič o tom vravieť, ak nechcete.“
„S Paulom sme sa nikdy o tom nerozprávali,“ podotkla. „Nikdy, hoci sa kvôli mne vzdal otca a brata. Rada by som o tom teraz hovorila, ak mi dovolíte. Vyrastala som s Garethom. Bol ani nie o rok starší odo mňa. Kamarátili, priatelili sme sa. Chystali sme sa vziať. A potom sa z ničoho nič rozhodol, že si musí zadovážiť vojenskú hodnosť a odísť k vojsku. Vlasť mu začala byť prednejšia ako plány na naše manželstvo, ako ja. Vraj ich uskutočníme, keď sa vráti. Zoberieme sa, budeme mať deti a budeme spolu šťastne žiť už naveky. Stala som sa jeho milenkou pár dní pred tým, ako odišiel. A zanechal mi Jeremyho, nášho syna.“
Peregrine cítil jej bolesť, hoci sa odmlčala a ticho sedela pri stole so zloženými rukami. V jej hlase zaznievali akési záchvevy, čosi, čo nikdy predtým nepočul. „Zomrel?“ spýtal sa jemne. „Váš... hmm... Gareth?“
Dlho uprene hľadela do plameňov. Myslel si, že mu neodpovie. „Áno,“ ozvala sa napokon, kútik úst skrivený ako paródia úsmevu. „Áno. Zomrel. A mňa nechal, vydanú napospas zúrivosti otca a pohŕdaniu druhého brata a švagrinej. Keď sa mi narodil synček, musela som si zvyknúť na to, že ho častejšie volali bastard ako Jeremy. A vždy bol na poslednom mieste za svojimi dvoma bratancami. Ďaleko za nimi na poslednom mieste.“
Vstala, aby vzala kotlík s vriacou vodou a vyliala ju do čajníka. Starostlivo pridŕžala ústie kotlíka nad čajníkom. „Tak ďaleko na poslednom mieste,“ pokračovala, „že vychovávateľka, ktorá na deti dozerala, keď šli plávať, ani nezbadala, že sa Jeremyho úbor zamotal do čohosi na dne rybníka a ťahal ho ku dnu. Ani nerozpoznala jeho výkriky od vrieskania ostatných šantiacich detí. Mal štyri roky. A potom som musela ešte znášať, ako si ľudia v mojom okolí vravia, že to bolo to najlepšie, čo sa mohlo tomu bastardovi stať – umrieť, prv než si v plnej miere uvedomí, aká trápna je jeho životná situácia.“
Peregrine sa postavil a začal nalievať čaj do šálok.
„Paul prišiel domov z univerzity,“ pokračovala. „Bol jediný, kto mi prejavoval súcit, jediný, kto sa ma zastal pred tými, čo pokladali Jeremyho za menejcenného, lebo sa narodil mimo manželského zväzku. Medzi ním a tatkom – mojím otcom, a druhým bratom sa odohral strašný výstup. Paul mi potom oznámil, že ma vezme so sebou, aby som nemusela dennodenne žiť uprostred urážok a spomienok na syna. Môžem s ním žiť v pokoji, povedal. Bola som natoľko zdrvená bolesťou, že som sa dala ním viesť. Dúfam, že som mu nepokazila život. Myslím si však, že nikdy netúžil oženiť sa a mať vlastnú rodinu. Verím, že som mu vedela v živote poskytnúť trocha útechy.“
Peregrine sa predklonil na svojej stoličke a položil si dlaň na jej ruku. „Som presvedčený, že áno, “ vyhlásil. „Vôbec o tom nepochybujem.“
Zrazu naňho pozrela veľkými očami a potom sa zahľadela na šálku pred sebou. „Ach,“ vzdychla si. „Naliali ste si čaju, sir Peregrine? Ako vidíte, kostra v mojom príborníku je naozaj veľká a ohavná. Určite nie som taká, za akú ste ma pokladali po celé tie roky. Ja nie som tichá, skromná slečna Howardová, farárova gazdiná. Som padlá žena, matka syna bastarda, ktorý z milosti zomrel.“
Jeho dlaň ešte vždy spočívala na jej ruke. „Vydáte sa za mňa?“ spýtal sa.
Neveriacky naňho hľadela.
„Vždy som vás obdivoval ako ženu so silným charakterom,“ povedal, „ako človeka, ktorý vie ovládať svoje emócie a svoj život má pod kontrolou. Teraz už vidím, že môj dojem bol správny. Preukážete mi tú česť a vydáte sa za mňa?“
„Nepýtate ma o ruku v správnom čase,“ zamračila sa. „Nie je na to vôbec vhodný čas, pane. Bolestne prežívam stratu brata a vynárajúce sa spomienky. Ľahko ma možno zraniť.“
Pevnejšie zovrel jej ruku. „Vydáte sa za mňa?“ zopakoval svoju otázku.
„Nerobte to,“ zašepkala. „Kvôli sebe, nerobte to.“
„Vydajte sa za mňa,“ prosil. „Dajte mi šancu, prosím, vniesť vám kúsok radosti do života.“
Potriasla hlavou. „Skôr vám radosť zoberiem,“ odporovala.
Peregrine sa usmial. „Dajte mi šancu dokázať vám, že nemáte pravdu,“ pokračoval. „Povedzte, že sa za mňa vydáte. Povedzte to. Jediné slovíčko. Prosím.“
Grace sa zhlboka nadýchla, až sa opäť celá rozochvela. „Dobre teda,“ prikývla. „Áno. Ach, Bože, odpusť mi. Áno.“
|
02/3300-2333 (Po-Pia 10:00-18:00)
