Manželstvá v èervenej búrke
A¾a Rachmanovová (slovenský jazyk)

Kúpil(a) Jozef pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Jozef pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Darina pár minút dozadu

Kúpil(a) Darina pár minút dozadu

Kúpil(a) Darina pár minút dozadu

domov!
„Naozaj sa nechceš rozlúèi� s Igorom?“ spýtala som sa Nataše.
„Prirodzene, že nie! Preèo aj?“ odvetila mi.
14. augusta 1921
Rozlúèka s Omskom bola dojímavá, prišli deti, ktorým som rozprávala rozprávky a takmer všetci uteèenci, s ktorými sme sa zoznámili v týchto �ažkých mesiacoch.
A èím viac sa blížil náš odchod, tým viac sa moja rados� premieòala na úzkos�. Stane sa nám to, èo ostatným, ktorí sa vrátili domov a privítala ich Èeka?
Vlak ide pomaly. Naše vagóny sú pripojené k nákladnému vlaku.
Oproti nám idú takmer nepretržite evakuaèné vlaky z hladomorom stíhaného Povolžia a severu krajiny. Dobytèie vagóny sú plné ¾udí, sú na seba natisnutí ako kàdle múch: muži, ženy, deti. Ale sú to ešte ¾udia? Mnohí už nemajú zuby, krvácajú im ïasná, tváre majú sivozelené ako step, na ktorej beznádejne vädnú ostatné zvyšky vegetácie. Väèšina detí je takmer nahá. Èupia s nafúknutými bruškami v tvare bubna, ruky im ovísajú popri tele ako tenké palièky. Najstrašnejšie sú meravé oèi, otupené šialenstvom. Vidno, že títo ¾udia museli vytrpie� nevýslovné hrôzy, no toto trápenie sa už skonèilo. To, èo ešte kde-tu prebleskuje, zhasína.
Všímam si, že mnohí neš�astníci sú Tatári, nemálo je i povolžských Nemcov, ako zistil Otmar. Najviac je však Rusov, ktorí vedia, že ich osudom je trpie�.
Väèšina týchto neš�astníkov sedela nehybne a nezúèastnene na podlahe vagónov a nik z nich nebol schopný podniknú� nieèo na záchranu svojho biedneho života. Keï vlak zastal, vyplazili sa z vagóna len nieko¾kí, aby si vyžobrali od cestujúcich z iných vlakov kúsok chleba. Len niektorí boli schopní takého èohosi, ale tých vlakov je tak ve¾a, že i z tej hàstky ¾udí sa stáva dav a stovky kostnatých rúk sa vytrvalo a beznádejne vystiera pod každým vlakovým okienkom. Ale aj keby pasažieri z týchto vlakov neboli tiež hladujúcimi sovietskymi obèanmi, hoci by im aj dali všetko, èo majú, i tak by to bola len ako kvapka vody dopadajúca na rozpálený kameò. A to sa opakovalo na každej stanici tejto nekoneènej cesty, všade nás èakali nespoèetné tisícky hladujúcich! V Omsku sa pošuškávalo, že ¾udia dole v Rusku umierajú od hladu. Avšak my sme tomu neverili, mysleli sme si, že preháòajú. Teraz už veríme, sme presvedèení, že skutoènos� je taká strašná, že sa ani nedá vyjadri� slovami. Spomíname na vlaky, ktoré viezli bielych utekajúcich pred èervenými na Sibír. Teraz prúdia touto neblahou cestou opä� vlaky hrôzy. Ale to, èo sme videli predtým, bol len detský rozmar, v porovnaní s tým, èo sme videli teraz. Teraz už vieme, že ak vtedy Èervená armáda štvala na smr� desa�tisíce nevinných ¾udí, tak teraz pripravuje komunizmus o život milióny. Teraz to však nie sú buržuji, ale ruský ¾ud hnaný svojimi oslobodite¾mi do záhuby!
17. august 1921
Na ceste do Ruska nás sprevádzal ešte jeden pasažier – študent Vi�a Akulov, ktorý cestuje domov do K... Na poslednú chví¾u pred našim odchodom nás požiadal o dovolenie cestova� s nami a my sme ho, samozrejme, neodmietli. Sedel mlèky a smutne v kúte. Keï som sa ho spýtala na príèinu jeho žia¾u, zveril sa mi: „Od sestry žijúcej v K... som dostal dva zvláštne listy. V jednom ma pozýva, aby som sa vrátil, píše, že je teraz sama a zmára sa túžbou po mne. Ale hneï nato som dostal od nej túto poh¾adnicu!“
Podal mi ju. Èítala som:
„Musím sa ti prizna�, že netúžim po tom, aby si prišiel. Nedávno som stretla tvojho vo¾akedajšieho kamaráta Luèinikova a musela som mu da� tvoju adresu. Je teraz na vysokom poste. Nechoï sem, vieš, že tunajšie podnebie by neprospelo tvojim slabým p¾úcam...“
„Ale, Vi�a,“ povedala som mu, „ako to, že ste to nepochopili? Prvý list napísala vaša sestra pod tlakom Èeky a poh¾adnicu vám poslala následne, aby vás varovala. Preto vám poslala poh¾adnicu a nie list, aby nevzbudila pozornos� cenzúry. V žiadnom prípade sa nesmiete vráti� do K...! Mimochodom, kto je Luèinikov?“
„Je to môj rovesník, býval vo ved¾ajšom dome a kradol nám zo záhrady èerešne. Nemohol ma vtedy vystá�, pretože som ho niekedy pristihol a pobil sa s ním. Neskôr som ho stratil z oèí, no poèul som, že teraz pracuje pre Èeku... Máte pravdu, tušil som, že to tak je. Ale predsa sa musím vráti�, nemôžem inak!“
„Nerozumiem tomu. Veï riskujete život...“
Chcela som sa s ním ešte porozpráva�, ale práve sme zastavili na väèšej stanici a museli sme sa postara� o kipiatok5 a iné dôležité veci.
18. august 1921
Bol veèer. Vagón nás hádzal sem i tam; bol chladný sibírsky veèer. Míòali sme holé polia, snívajúce lesy. Vlak sa ponáh¾al šialenou rýchlos�ou vpred.
Vi�a sedel pri mne. Zrazu sa mu na perách zjavil bezmocný úsmev a pozrel sa na mòa ve¾kými tmavými oèami.
„Azda mi odpustia, že som slúžil v bielej armáde,“ povedal. „Veï musia zoh¾adni�, že mi zastrelili otca a matku; èo iného som mal robi�? ... Azda mi predsa len odpustia... Tak rád by som ešte žil...“
5 Horúca voda, ktorú si mohli pasažieri na ruských staniciach nabra� zadarmo, pozn. prekl.
19. august 1921
Uprostred noci som sa zobudila a mala som pocit, že sa stalo nieèo strašné. Keï som sa trochu prebrala, uvedomila som si èo. Boli to tie hrozné veci, ktoré som videla po celý deò a ktoré ma teraz �ažili ako bremeno. Tí hladujúci, ktorých sme stretávali na každej stanici, v dlhých vlakoch, natlaèených do dobytèích vagónov, s tupými šialenými oèami a chudými rukami, ktoré prosili o chlieb! Ko¾ko stoviek týchto rúk sa k nám dnes naèiahlo a ko¾ko stoviek ¾udí zašepkalo – pretože už nemalo silu hovori�: „Chlieb! Chlieb!“ A tá beznádej v ich sivých tvárach, keï poèuli odpoveï, ktorú už vopred tušili: „Nemáme!“
Celý deò èlovek vidí tieto obrazy vynárajúce sa ako z nejakej noènej mory; sme prive¾mi zhrození na to, aby sme vstrebali túto realitu naplno. Ale v noci sa tie ruky a oèi vynárajú z temnoty zabudnutia, prenikajú k nám ako prízraky bez tela, a predsa pôsobia až vtedy tak skutoène. Až v noci prežívam úplnú realitu a v takýchto chví¾ach sa mi vidí celá ¾udská existencia ako šialený horúèkovitý prelud.
Len pomaly som bola schopná vymani� sa z pazúrov tej hrôzy, postupne som našla opä� cestu do iného, svetlého sveta, spomenula som si, že ¾úbim a že niekto ¾úbi mòa, že som š�astná. Preludy zaèali opä� miznú�. Ale nieèo predsa len po sebe zanechali: pocit, že mi toto š�astie predsa len nepatrí, akoby som si ho nezaslúžila, alebo ho ukradla, akoby som nemala naò nárok, pretože mi bráni zúèastni� sa na nekoneènom svete, v ktorom žijú všetci ostatní. Asi som sa prudko pohla, pretože Vi�a sa potichu ozval: „Alexandra ¼vovna, nespíte?“
„Nie,“ odpovedala som.
„Môžem sa s vami chví¾u porozpráva�?“
„Samozrejme.“
„Už skutoène nevydržím by� takto sám v noci, ktorá je možno mojou poslednou!“
Vlak zrazu s trhnutím zastal. Cez okno sa vhrnuli pásy svetla z lampášov. Akýsi zachrípnutý hlas zvolal práve pred našim vagónom: „Pri tomto vagóne sa prehriala náprava! Musíme ju odpoji�!“
„Akéže prehriatie! Je zima, cestou sa opä� schladí. To by sme nikam neprišli, keby sme pre takého ta¾afatky odpájali vagóny!“ odpovedal iný hlas.
„Pravdu máš, nech ide ïalej! I tak niet teraz v celej republike jediného kompletného vagóna! Hoto-vó!“
„Alexandra ¼vovna, poèuli ste, èo povedal železnièiar? Ani jeden jediný kompletný vagón! Nepovedal však, že v celej sovietskej republike už niet jediného kompletného èloveka. Dušu každého Rusa teraz prepichuje ako špicatý oštep strach z Èeky...“
Vlak pokraèoval šialenou rýchlos�ou ïalej a náš vagón pritom praskal na všetkých miestach, akoby sa mal èochví¾a rozpadnú� na kusy.
„Keby sme mali aspoò meškanie, èo i len hodinku!“ povedal Vi�a po chvíli. „Preèo ¾udia tak neznesite¾ne lipnú na živote!... Myslíte si, že aspoò komunisti sú pokojní? Ale kde! Stále sa boja vzbury, atentátov... Nie veru, nik v Rusku nemôže pokojne spáva�... Mimochodom, nevšimli ste si, že si Rusi prestali navzájom pria� dobrú noc? Akoby aj mohli, bola by to predsa diabolská irónia...“
„Vskutku,“ odpovedala som prekvapene, „až doteraz som si to neuvedomila, ale je to naozaj tak!“
„Nuž, vidíte! Nemožno si vôbec ani len predstavi�, ko¾ko drobných vecí vyòali zo života ¾udí... Aké pekné boli dni našej mladosti! Vtedy som vám chcel vyzna� lásku a vôbec som nevedel, ako na to. Potom som kúpil kyticu bielych ruží a dlho som h¾adal slová, ako to poveda�. Vtom ste šli oproti mne a v bielom klobúku a kabáte ste vyzerali ako stelesnená jar. Ustúpil som, aby ste si ma nevšimli. Od tej istej ženy ste si kúpili kyticu bielych ruží. Ale rados� a š�astie zrkadliace sa vo vašej tvári mi prezradili nadovšetko jasne, že ma nepotrebujete. Bol som hlboko neš�astný a túžil som po smrti. Chcel som umrie�, ale tak, aby som vám bol nablízku... Nuž a vidíte, moje želanie sa teraz asi splní...“
„Bože môj, Vi�a, ale vysvetlite mi predsa, preèo pre všetko na svete idete do K..., keï vás tam oèakáva také nebezpeèenstvo?“
prerušila som ho. „Veï vystúpte na nasledujúcej stanici a niekam uteète!“
„Mám len dvadsa�štyri rokov, ale som už taký unavený; už nechcem bojova� a uteka�. A mimochodom, myslíte, že by ma Èeka nenašla? Nie, už nevládzem znáša� utrpenie neustáleho skrývania sa a úteku. Radšej ma� istotu! A napokon, azda mi odpustia a nechajú ma na pokoji, keï prídem do K...“
Opä� sme zastali na nejakej stanici. Znovu niekto pobúchal po našom vagóne, nieko¾ko hlasov rozprávalo jeden cez druhý a potom ktosi zvolal: „Do K... ešte dôjde, tam už bude s ním amen!“
„Alexandra ¼vovna, poèuli ste? Rozpráva o vagóne, no vz�ahuje sa to na mòa! V K... bude so mnou amen! Stane sa to takto: vystúpim, zvítam sa so sestrou a za òou už bude pripravený ulízaný èekista, aby ma odviedol. A potom príde smr�, hrozná smr� v pivnici Èeky... ach, ako by som len chcel ži�, ži�...“
Mlèali sme asi pol hodiny, keï Vi�a opä� prehovoril:
„Spomínate si ešte na študentský ples, keï sme boli spolu v organizaènom výbore a vy ste mi rozprávali o vašej viere v Boha? Èasto som o tom premýš¾al a stále som sa opakovane usiloval nájs� vášho boha, no nedarilo sa mi to. Nie som schopný veri� – tak ma vychoval otec. Ale teraz potrebujem Boha, teraz, keï stojím zoèi-voèi smrti, už nemôžem by� bez neho, musím ho ma� pri sebe... Alexandra ¼vovna! Bude váš Boh stá� pri mne, aj keï som ho nedokázal nájs�?“
„Bude s vami, neopustí vás!“
Medzitým sa zaèalo rozvidnieva�. Jemné mlieènobiele svetlo preniklo cez okienka. Vagón sa natriasal a ja som sa necítila dobre. Vtom sa však stalo nieèo nové, nezvyèajné, z¾akla som sa a zároveò som sa nesmierne potešila: die�a sa vo mne pohlo – po prvý raz! Vznikol vo mne nový život, nový èlovek! Èím bude? Ako bude ži�? To je tajomstvo! Vrúcne som sa pomodlila len za jedno: aby žil v Bohu. Potom bude všetko dobré... Vlak pribrzdil a drsný hlas zvolal: „K...!“
Vi�a mi podal ruku. Bola studená ako ¾ad.
„Zbohom, Alexandra ¼vovna!“ povedal mi a hlas sa mu chvel.
„Pomohli ste mi prestá� túto noc, ktorá bola možno mojou poslednou. Ïakujem vám. Teraz skutoène verím, že Boh na mòa nezabudne.“
Vtom sa zobudil otec.
„Èože? To sme už v K...?“ zaèudoval sa. „Tak tu sa s vami rozlúèime, však, Vi�a?“
Teraz sa zobudili i ostatní. Vlak zastal a Otmar pomohol Vi�ovi odsunú� �ažké dvere. Trvalo dlho, než ich so škrípaním otvorili. Studené hmlisté jesenné ráno viselo nad ko¾ajnicami. Teraz som videla Vi�ovi do tváre. Bola sivá takmer ako tváre tisícok hladujúcich ¾udí v protiidúcich vlakoch.
Na stanici bolo živo. Niektorí ¾udia vystúpili z davu a podišli k nášmu vlaku. Nebolo ich ve¾a a èoskoro Vi�a zazrel svoju sestru. Bledá žena s ve¾kými hnedými oèami mu zamávala vreckovkou a v jej poh¾ade bola neha, ale ešte viac strachu. Vi�a sa s nami rozlúèil a vystúpil. Sestra sa mu hodila do náruèia. Vtom sa za ním vynoril mladý muž v uniforme Èeky. Položil Vi�ovi ruku na plece a spýtal sa ho: „Ste Viktor Vasilieviè Akulov?“
„Áno,“ odvetil Vi�a a zbledol.
„Potom vás žiadam, aby sme ma nasledovali!“
Èekista a Vi�a odchádzali spolu, jeho sestra ich s istým odstupom nasledovala.
„Kam asi vedú úbohého Vi�u?“ povedala Nataša.
„Tam, kam teraz v Rusku odvádzajú všetkých slušných ¾udí a odkia¾ niet úniku!“ povedal otec zachmúrene, zakrútil sa do deky a otoèil sa ku stene.
Viem, že myslel na to, že doma ho možno oèakáva ten istý osud.
Ten deò mal pre nás pripravené ešte všelièo.
Sedeli sme vo vagóne a báli sme sa èo i len vystúpi� na stanici nabra� si teplú vodu, aby nás niekto nespoznal a nespôsobil nám azda nejaké nepríjemnosti. Práve sme sa chystali obedova�, keï niekto zaklopal na dvere a spýtal sa:
„Cestuje v tomto vagóne doktor Rachmanov?“
Pre¾aknuto sme vyskoèili, no neohlásili sme sa. Hlas rozkázal:
„Okamžite otvorte!“
S námahou sme odsunuli �ažké dvere. Vonku stál mladý èervenolíci muž v uniforme. Staèil jeden poh¾ad na èerveno-ružovú vykàmenú tvár a revolver na opasku a okamžite sme vedeli, že je èekista.
„Ste doktor Rachmanov?“ spýtal sa otca.
„Áno.“
„Vraciate sa zo Sibíre, kam ste ušli s bielymi?“
„Áno,“ odvetil otec pevne.
„To je vaša rodina?“
„Áno.“
„Naèa¾nik vojenského rajónu súdruh Gorbunov prikázal, aby ste za ním prišli aj s rodinou! Kone už èakajú na stanici.“

Èíta� ïalej

Skryt text