Príbeh muža
Hirax Barièák Pavel

Kúpil(a) Daniel pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Katarina pár minút dozadu

Kúpil(a) Adriana pár minút dozadu

Kúpil(a) Adriana pár minút dozadu

Kúpil(a) Adriana pár minút dozadu

zabrali polovièku kapacity mozgu, takže v strachu o pamä�ové miesto pre primárne životné funkcie som všetko povinne mazal.
– Aká bola dovolenka u panièky? – vyzvedal kamarát.
– Super. Kým chodila do práce, vypil som jej polovièku baru.
– Èo si nedoniesol aspoò jednu lahvinku?
– Mal som to v pláne, ale prekukla ma rýchlejšie, ako som èakal.
– Ona to brala ako chodenie?
– Ja neviem... bolo mi to jedno. Asi hej. Ale potom jej došlo, že sa mi nechce robi�, nemám peniaze a viac ma zaujíma futbal v telke ako neumytý riad.
– Chalani, mal by som pre vás robotu, – stála nad nami zrazu nejaká vyholená skriòa.
– O èo ide? Záhradkárske práce neberieme, – odpovedal mu Punky.
– Obtiahnu� jedno auto k¾úèmi. Pre vaše rýchle nohy a dobrý zrak hraèka.
– Za ko¾ko?
– Za hodinu.
– Kurva, pripadám ti ako mentálko? Pýtam sa za ko¾ko, – dvihol sa Punkyho adrenalín.
– Desa� eur, – odpovedal statický športovec.
– To si budem radšej hodinu drnka� pri porne, – prezradil mu Punky jeden zo svojich koníèkov.
– Tak niè?
– Komu patrí to auto?
– Jednému èloveku, ktorý teraz kandiduje za mestského poslanca. Má v programe také divné veci...
– Vaše politické sraèky nás nezaujímajú, – pokraèoval Punky tónom, ktorý si k podobným typom ¾udí mohol dovoli� len èlovek, ktorému už skutoène nezáležalo na nièom.
– Dvadsa� eur, – pridal neznámy.
– Kde je to auto? – obrátil Punky loï a ja som sa v duchu usmial, aké sme predajné kurvy.
– Zaveziem vás k nemu. Polovièku pred, polovièku po. Budem sa pozera� z blízkeho nadchodu.
– Dobre, – rozhodol jeden a ako to býva zvykom, za všetkých. – Kedy je výkop?
– Dopite a príïte za mnou. Sedím v prednej miestnosti.
– Okej, platí, – potvrdil zlo Punky.
Pokojne sme dopili a šli. Dohodli sme sa, že si pre prípad zapamätáme ešpézetky obidvoch áut – zadávate¾ovu aj obete. Takí sme boli detsky prefíkaní.
Kráèali sme k èiernemu mercedesu. Na znaèke boli tri èíslice, konkrétne 666, ale aj keby to bol priamy spoj do pekla, sadli by sme doò. Dvadsa� eur bola denná mzda nás oboch, keï sme v jeden letný deò sypali na vyprahnutom poli pod kapustové hlavy nejaké granule. Sadnutie do mercedesu so znaèkou 666 urèite nebolo kolenaèkové teperenie sa s �ažkým vedrom len pre to, aby si ¾udskí roboti mohli na jeseò kúpi� v Maxe vrecko kyslej kapusty.
– Ozaj, zabudol som. Radka �a h¾adala, bola na dverách, – povedal mi Punky, keï sadal do káry.
– Ako ma našla? – zostal som prekvapený.
– Sadaj, – súrilo ma hovädo a netrpezlivo rukami trelo volant obtiahnutý kožou z nejakej zvieracej màtvoly.
– Pripadám ti, že všetko viem? – nevšímal si ho Punky.
– Èo chcela? – rozbúchalo sa mi srdce.
– Neviem. Dala mi len list, – odvetil ležérne kamarát.
„Snažil si sa ju vyvetra� zo svojich dní, snov, minulosti, tak èo sa teraz trasieš? Preèo ti zviera srdce, spotili sa ti ruky? ¼úbiš ju? Už si koneène odpovedz, lebo takto umrieme!“ ozvalo sa vo mne nieèo rozmýš¾ajúce.
– Máš ho tu?
Punky sa ku mne naklonil, aby uvo¾nil polovièku zadku a vytiahol zo zadného vrecka pokrèený list. Rýchlo som ho roztrhol a hladil zrenièkami chrobáèiky. Už po oslovení mi zvodnateli oèi.

Èíta� ïalej

Skryt text