Cudzia krv
Coddington Andrea

Kúpil(a) Martina pár minút dozadu

Kúpil(a) Anna pár minút dozadu

Kúpil(a) Anna pár minút dozadu

Kúpil(a) Anna pár minút dozadu

Kúpil(a) Anna pár minút dozadu

nespojíme v jedno, ktoré má rozdeli� len Pánboh.

Rozdelili sme si to sami.

Vydala som sa za Petra a plakala som mojej mame na pleci od š�astia, pretože som ho milovala ako nikoho pred ním. Ovládla ma otrocká poslušnos�, keï ma už len myšlienka na to, že budem jeho ženou, prikvaèila hrdos�ou. Nahradil mi otca, mužský vzor, chcel mi ukáza� svet, preniesol by ma po òom na pleciach, vtedy ešte silných a mužných, ale prosila som len o jediné: "S¾úb mi, že zomrieš až po mne."

"Nebuï hlúpa, zlatko," usmial sa na mòa a vytàhal tak démonov neistoty z útrob môjho bytia.

"Moje prosby nemajú s hlúpos�ou alebo múdros�ou niè spoloèné," zamraèila som sa, "nechcem zosta� sama."

Ležali sme na gauèi, pozerali èiernobiele filmy, popíjali Petrovo ob¾úbené francúzske bordeaux. Túlila som sa k nemu, pamätám sa, že vonku pršalo a z nášho plynového kozuba sálalo teplo. Držal ma v náruèí, hladkal po vlasoch a nežne mi šepkal do ucha: "Zuzka, nemysli na to, èo bude. Sme tu a teraz. Sme spolu, sme jedno."

Jeho slová boli olejom do motora mojej ¾útostivosti a okamžite premastili slzotvorné kanáliky, na ktorých produkciu som sa nikdy nemohla s�ažova�. Keï mi bolo smutno, od zúfalosti, zúrivosti, niekedy bezmocnosti a celkom urèite od návalov radosti, pýchy, hrdosti.

"Potrebujem istotu," povedala som zastretým hlasom, "s¾úb, že ma nikdy neopustíš."

"Neopustím."

"Bez teba by môj život nemal zmysel, a ak si môžem vybra�, chcela by som zomrie� v tvojom náruèí."

"Tak, ako si nemôžeš vybra�, ja s¾ubujem," povedal Peter presvedèivo.

"Prosím �a, prosím," opakom ruky som si zotierala slzy.

Túlila som sa k nemu nástojèivejšie a bezbrannejšie.

"Nepros, láska."

"S¾úb, že sa o mòa vždy postaráš," naliehala som.

Z jeho blízkej fyzickej prítomnosti ma pichalo v boku od vzrušenia a skutoène som si želala len to, aby ma nikdy neprestal drža� a vždy bol so mnou.

"Už staèí. Dám ti všetko, na èo si len spomenieš."

"Nechcem niè, len teba."

"Mòa už máš," pobozkal ma na šiju.

Milovala som ho. Nezištnou, èistou, spa¾ujúcou láskou.

Stále ho ve¾mi ¾úbim. Milujem môjho starého Petra. Veselého, žiadostivého, živelného, mužného, sebaistého… Petra, ktorý zmizol. Neviem sa zmieri� s tým, že mi naòho zostali len spomienky a sivá, starnúca podobizeò. S mužom, ktorým sa vekom stal, žijem pod jednou strechou, stále spávam v jednej posteli, lebo predstava oddelených spální bola pre mòa absolutóriom, popravou nášho manželstva. Ko¾kokrát som však v noci, keï spánok nie a nie prís�, odišla do obývaèky, pretože jeho prítomnos� ma vyrušovala ešte aj v rozmýš¾aní! Prekážal mi jeho pravidelný dych, už len preto, že z neho sálala bezstarostnos�. Koho tým chcem oklama� – jeho, seba alebo ilúziu nádeje, že ešte patríme jeden druhému?

Rozmýš¾am, èi by mu prekážalo, keby som si našla mladšieho partnera. Desila som sa predstavy, že Peter by o mòa nebojoval. Kapituloval s takmer stopercentnou istotou. Mlèky, vo všetkej dôstojnosti by priznal svoju prehru s èasom a nechal ma ís�. Neprosil by ma, aby som zostala, už nikdy by mi nepovedal, že som jeho všetko a že život bezo mòa nemá zmysel. Slovo by dodržal a postaral by sa o mòa. Bol by mojou vzdialenou súèas�ou. Chlap nad vecou. Chlap, ktorý uznal, že láska vyprchala, tak si nechajme na òu aspoò pekné spomienky a poïme ïalej.

Nebránil by ma. Nebránil by mi.

Držala som sa ho, no "zubami-nechtami" a "ako o život" sú slabé slová. Rozpoltená v útrobách, pretože tam kdesi som vedela, že náš rozchod by zabil mòa, a nie jeho. Nie celkom, ale vnútri. Chcela som sa za živý svet utvrdi� v myšlienke, že ma potrebuje. Chce. A má.

Odchodom by som znièila najkrajšie spomienky na muža, èo ma volal: "Zuzka, zlatko".

Peter, môj pán. Dobre vedel, že ho nikdy neopustím, pretože moje oddané "áno" bolo na veèné veky.

Èíta� ïalej

Skryt text