Divergencia
Veronica Roth (slovenský jazyk)

sa sústredí na prácu.
Umenie sebazaprenia ovláda dokonale. Ja to o sebe poveda�
nemôžem.
Využijem chví¾ku nepozornosti a nenápadne mrknem na
vlastný odraz. Nie z márnivosti, ale zo zvedavosti. Za tri mesiace
sa s èlovekom môže sta� všelièo. V zrkadle sa odráža úzka
tvár, ve¾ké okrúhle oèi a dlhý tenký nos. Stále vyzerám ako malé
dievèatko, hoci som niekedy v priebehu posledných mesiacov
dovàšila šestnás� rokov. Ostatné frakcie oslavujú narodeniny,
ale my nie. Naèo by sme strácali èas takým sebeckým pôžitkom?
„Hotovo,“ povie mama, keï mi upevní uzol. Naše poh¾ady
sa stretnú v zrkadle. Nestihla som odvráti� zrak, ale nenapomenie ma, len sa usmieva na náš spoloèný odraz. Trochu
sa zamraèím. Preèo ma nevyhreší, že na seba zbytoène zízam?
„Dnes to príde,“ podotkne.
„Áno.“
„Si nervózna?“
Chví¾u pozerám do vlastných oèí. Dnes podstúpim test
predpokladov a na základe neho zistím, do ktorej z piatich
frakcií sa hodím. A zajtra, na rozhodovacej ceremónii, si jednu
zvolím a rozhodnem o zvyšku svojho života. Vyberiem si,
èi zostanem so svojou rodinou, alebo ju navždy opustím.
„Nie,“ poviem. „Test nemusí ovplyvni� moje rozhodnutie.“
„Správne,“ usmeje sa. „Poïme sa naraòajkova�.“
„Ïakujem. Za ostrihanie vlasov.“
Pobozká ma na líce a zrkadlo zakryje posuvným panelom.
V inom svete by ju asi považovali za krásavicu. Pod sivými šatami
skrýva štíhle telo. Má vysoké lícne kosti a dlhé mihalnice,
a keï si na noc rozpustí vlasy, padajú jej na plecia v bohatých
vlnách. Lenže Sebazaprenie jej káže, aby svoju krásu
zakrývala.
Spolu prejdeme do kuchyne. V takéto rána, keï brat pripravuje
raòajky, otec èíta noviny a roztržito ma hladí po vlasoch
a mama si pohmkáva pri upratovaní stola, ma najväèšmi
mrzí, že od nich chcem odís�.

Autobus smrdí výfukovým plynom. Zakaždým, keï prejde cez
výmo¾ na ceste, ma trhne z jednej strany na druhú, hoci celou
silou zvieram sedadlo, aby som sa udržala na mieste.
Môj starší brat stojí v ulièke a drží sa tyèe nad hlavou, aby
nespadol. Nepodobáme sa na seba. Caleb zdedil otcove tmavé
vlasy a zahnutý nos a mamine zelené oèi a jamky na lícach.
Keï bol mladší, tá kombinácia èàt vyzerala zvláštne, ale teraz
mu pristane. Keby nepochádzal zo Sebazaprenia, spolužiaèky
by na òom urèite mohli oèi necha�.
Po mame zdedil aj nekoneènú obetavos�. Bez váhania prepustil
svoje sedadlo nevrlému chlapíkovi z Otvorenosti, ktorý
mal na sebe tradiènú uniformu svojej frakcie: èierny oblek s bielou
kravatou. Èlenovia Otvorenosti si nadovšetko cenia úprimnos�
a pravdu vidia èierno-bielo. Pod¾a toho sa aj obliekajú.
Keï sa približujeme k centru mesta, medzery medzi budovami
sa zužujú a cesty vyhladzujú. Z hmly sa vynára mrakodrap,
kedysi známy ako Sears Tower, dnes ho voláme Centrála.
Týèi sa ako èierny ståp na horizonte. Autobus prejde
popod nadjazd s ko¾ajnicami. Nikdy som necestovala vlakom,
hoci premávajú bez prestania a ko¾aje vedú všade. Vozia sa nimi
len Neohrození.
Pred piatimi rokmi dobrovo¾níci zo Sebazaprenia opravili
niektoré cesty. Zaèali v strede mesta a pokraèovali smerom
k okrajom, až kým sa im neminul materiál. Cesty v blízkosti
nášho domu sú stále hrbo¾até a popraskané a nedá sa po nich
bezpeène jazdi�. Nevadí, aj tak nemáme auto.
Caleb sa tvári pokojne aj v rozheganom autobuse. Pevnejšie
schmatne tyè, aby udržal rovnováhu, a sivý rukáv sa mu
zošuchne dolu. Oèami kmitá na všetky strany a ja viem, že
pozoruje ¾udí okolo. Snaží sa vidie� iba ich a zabudnú� pritom
na seba. Otvorení pokladajú za najdôležitejšiu hodnotu
pravdovravnos�, ale my zo Sebazaprenia uprednostòujeme
obetavos�.
Keï autobus zastane pred školou, vstanem a snažím sa
pretlaèi� okolo muža z Otvorenosti. Potknem sa o jeho topánky
a zachytím sa Calebovej ruky. Zavadzajú mi pridlhé nohavice
a ladná chôdza mi nikdy ve¾mi nešla.
V meste fungujú tri školy: Nižší stupeò, Stredný stupeò
a Najvyšší stupeò. Budova Najvyššieho stupòa je najstaršia.
Postavili ju zo skla a z ocele, rovnako ako všetky okolo nej.
Pred òou stojí vysoká kovová socha, na ktorú sa po vyuèovaní
škriabu decká z Neohrozenosti a navzájom sa povzbudzujú,
aby vyliezli èoraz vyššie. Minulý rok jedno dievèa spadlo
a zlomilo si nohu. Sestrièku som bežala zavola� ja.
„Dnes je test predpokladov,“ pripomeniem. Caleb je starší
len o necelý rok, takže chodíme do toho istého roèníka.
Prikývne, práve keï prechádzame cez vchodové dvere.
V momente, keï vojdeme, sa mi napnú všetky svaly v tele.
V škole vládne vzrušenie, všetci šestnás�roèní si zjavne chcú
naplno vychutna� posledný deò. Po rozhodovacej ceremónii
sa už do školských chodieb pravdepodobne nevrátime. Ïalšie
vzdelávanie nám zabezpeèia frakcie, ktoré si vyberieme.
Dnes nám vyuèovacie hodiny skrátili na polovicu, aby sme
ich všetky stihli pred testom predpokladov, ktorý nás èaká
po obede. Už teraz mi rýchlejšie bije srdce.
„Ty sa ve¾mi nebojíš, èo ti na teste povedia, mám pravdu?“
pýtam sa Caleba.
Zastaneme na križovatke chodieb, odkia¾ on pôjde jedným
smerom na pokroèilú matematiku a ja druhým na dejepis frakcií.
Zdvihne na mòa oboèie. „A ty?“
Mohla by som sa prizna�, že ma už celé týždne trápi, ktorú
frakciu mi test vyberie – Sebazaprenie, Otvorenos�, Informovanos�,
Harmóniu alebo Neohrozenos�?
Radšej sa usmejem a poviem, že ani nie.
Opätuje mi úsmev. „No... tak ti želám pekný deò.“
Kráèam na dejepis frakcií a hryziem si spodnú peru. Vôbec
mi neodpovedal na otázku.
Chodby sú tesné, hoci svetlo prenikajúce cez okná vytvára
ilúziu priestoru. Škola patrí k málo miestam, kde sa mládež
v našom veku môže stretáva� s èlenmi iných frakcií. Dnes davom
pulzuje nová energia, horúèka posledného dòa.
Dievèa s dlhými kuèeravými vlasmi mi zakrièí „Èau!“ rovno
pri uchu a zamáva na vzdialenú kamarátku. Rukávom bundy
ma udrie do líca. Potom do mòa strèí chalan z Informovanosti
v modrom svetri. Stratím rovnováhu a tvrdo dopadnem na zem.
„Z cesty, drevo,“ vyštekne a ponáh¾a sa ïalej.
Do tváre sa mi nahrnie horúèava. Vstanem a oprášim sa.
Pár spolužiakov zastalo, keï som spadla, ale nikto mi neponúkol
pomoc. Oèami ma sledujú až po koniec chodby. Takéto
veci sa ¾uïom z mojej frakcie stávajú už celé mesiace. Informovaní
šíria o èlenoch Sebazaprenia nepriate¾ské reèi, ktoré
už zasiahli aj do vz�ahov v škole. Sivé šaty, jednoduchý úèes
a nenápadné správanie typické pre moju frakciu by mi mali
pomôc� zabudnú� na seba a u¾ahèi� aj ostatným, aby si ma nevšímali.
Lenže teraz zo mòa robia terè.
Zastanem pri okne v krídle E a èakám na príchod deciek
z Neohrozenosti. Robievam to každé ráno. Presne o 7.25 dokazujú
svoju odvahu vyskakovaním z idúceho vlaku.
Môj otec ich prezýva „pekelníci“. Všetci majú èierne obleèenie,
pírsingy a tetovania. Ich prvoradou úlohou je stráži�
plot okolo mesta. Netuším však, pred èím.
Mala by som zneistie�. Mala by som uvažova�, èo má kovový
krúžok v nose spoloèné s odvahou, vlastnos�ou, ktorú
si najväèšmi cenia. Namiesto toho od nich nevládzem odtrhnú�
oèi.
Zapíska vlak. Ten zvuk mi zavibruje až v hrudi. Reflektor
lokomotívy bliká, vlak sa rúti okolo školy a škrípe na železných
ko¾ajniciach. Z posledných vagónov idúceho vlaku sa
vyvalí masa mladých mužov a žien v tmavom obleèení, niektorí
padnú a kotú¾ajú sa po zemi, iní sa pár krokov potácajú,
aby vzápätí opä� našli rovnováhu. Jeden chalan so smiechom
chytí nejaké dievèa okolo pliec.
Pozorovanie Neohrozených je hlúpy zlozvyk. Odvrátim sa
od okna a pretlaèím sa davom na hodinu dejepisu.

Èíta� ïalej

Skry� text