✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Najnovší román Umberta Eca je opäť podmaňujúcou freskou s množstvom postáv a príbehov. Kniha je zároveň aj veľkou učebnicou, v ktorej Rozprávač rafinovane spriada krvavý obraz európskych dejín od zjednotenia Talianska, cez Parížsku komúnu, až po vznik Protokolov sionských mudrcov. Pozor však na dôležitý detail: fiktívnou postavou je iba hlavný protagonista a napriek názvu knihy sa do Prahy nikdy nevyberie... Quelle histoire!

Ukážka textu z knihy

2. apríl 1897, neskoro večer
Odkedy si píšem tento denník, nezašiel som si do reštaurácie.
Dnes večer som sa musel trochu uvoľniť, nuž som sa rozhodol
vybrať sa na jedno miesto: nech by som tam kohokoľvek stretol,
bol by taký opitý, že aj keby som ja nespoznal jeho, on by
určite nespoznal mňa. Je to kabaret Père Lunette, tuto neďaleko,
v rue des Anglais, volá sa tak podľa obrovského cvikera, čo
visí nad vchodom, nevedno odkedy a nevedno prečo.
Najesť sa tam ktovieako nedá, skôr len hryzkať kúsky syra,
čo majitelia dávajú takmer zadarmo, lebo človeka po ňom
smädí. Inak sa len pije a spieva – teda spievajú miestni „umelci“,
Fifi Absint, Krikľúň Armand, Trojprstý Gaston. Prvá miestnosť
je vlastne chodba do polovice zabratá pozinkovaným výčapným
pultom s hostinským, s hostinskou a s deckom, čo si
tam spí v huriavku nadávok a rehotu hostí. Oproti pultu stojí
popri stene dlhý stôl, kde si môžu sadnúť zákazníci s pohárikom.
Na polici za výčapom vidieť tú najkrajšiu zbierku dunihlavov,
akú len možno nájsť v Paríži. No stáli zákazníci prejdú
do zadnej miestnosti, dva stoly, okolo ktorých chrápu opilci,
jeden s hlavou na pleci druhého. Všetky steny sú husto počmárané,
poväčšine obscénnymi kresbičkami.
Dnes večer som si sadol vedľa ženy chlipkajúcej ktoviekoľký
absint. Zazdalo sa mi, že mi je povedomá, kedysi kreslila pre
ilustrované časopisy, potom sa pomaly opúšťala, možno preto,
lebo vedela, že má suchoty a už si dlho nepožije; teraz za pohárik
zhotovuje portréty zákazníkom, ale už sa jej dosť trasie ruka.

Ak bude mať šťastie, suchoty ju nedostanú, skončí oveľa skôr,
keď raz v noci padne do Bièvry.
Vymenil som si s ňou niekoľko slov (už desať dní žijem
utiahnutý v takej samote, že som pocítil úľavu dokonca pri rozhovore
so ženou) a pri každom poháriku absintu, čo som jej objednal,
nemohol som nevziať jeden aj pre seba.
A ako teraz píšem, oči mi klipkajú a hlavu mám ako olovo:
ideálne podmienky pre to, aby si človek spomínal málo alebo zle.
Viem len, že pri príchode do Paríža som bol pochopiteľne
dosť znepokojený (koniec koncov, šiel som do exilu), no mesto
si ma podmanilo a rozhodol som sa, že tu strávim zvyšok života.
Nevedel som, ako dlho musím vyjsť s peniazmi, čo som mal
pri sebe, a najal som si izbu v hoteli neďaleko riečky Bièvre.
Našťastie som si mohol dovoliť izbu len pre mňa, lebo v tých
útulkoch často vidieť v jednej miestnosti aj pätnásť slamníkov
a občas tam nie sú ani okná. Zariadenie bolo poskladané zo
zvyškov dajakého sťahovania, posteľná bielizeň bola zavšivená,
zinková misa slúžila na očistu, vedierko na močenie, nebola
tam stolička, o mydle alebo uteráku ani nehovoriac. Tabuľka
na stene dôrazne upozorňovala, že kľúč musí byť vždy ponechaný
vo dverách zvonka, očividne preto, aby policajti nestrácali
čas, keď, a bolo to dosť často, vtrhli do izby, vytiahli spiacich
za vlasy a posvietili im do tváre lampášom, načo šmarili späť
tých, čo nepoznali, a odvliekli dolu schodmi tých, čo si sem prišli
pohľadať, keď ich najprv, ak kládli odpor, zmlátili ako žito.
Pokiaľ ide o jedlo, v rue du Petit Pont som objavil hostinec,
kde sa dalo lacno najesť: všetko pokazené mäso, čo mäsiari z Les
Halles vyhadzovali do smetí – zelené v mastných a čierne v chudých
častiach –, na brieždení vytiahli, dobre očistili, potom výdatne
posypali soľou a korením, pomočili v octe, na dva dni
zavesili na vzduch vzadu vo dvore, a bolo pripravené pre zákazníkov.
Hnačka zaručená, cena prijateľná.

Pri zvyklostiach, čo som nadobudol v Turíne, a po výdatnej
kuchyni v Palerme by som bol v priebehu zopár týždňov naisto
zahynul, nebyť toho, že som si dosť skoro, ako poviem ďalej,
mohol vyzdvihnúť prvé odmeny od tých, za ktorými ma poslal
rytier Bianco. A vtedy som si už mohol dovoliť Noblota,
v rue de la Huchette. Vchádzalo sa do veľkej miestnosti s oknami
do starého nádvoria a bolo si treba priniesť chlieb. Pri vchode
stála pokladnica, kde vládla pani hostinská a jej tri dcéry:
účtovali luxusné chody, rozbíf, syr, marmelády alebo roznášali
pečenú hrušku s orechmi. Ďalej za pokladnicu mohli prejsť tí,
ktorí si objednali aspoň pol litra vína, remeselníci, umelci bez
groša vo vrecku, pisári.
Okolo pokladnice sa prešlo do kuchyne, kde sa na obrovskom
sporáku varila baranina, králik alebo kus hovädzieho,
hrachová či šošovicová kaša. S obsluhou sa nerátalo: človek si
musel vziať tanier, príbor a postaviť sa do radu pred kuchárom.
A tak hostia s plným tanierom v ruke chodili hore-dolu a narážali
jeden do druhého, kým sa im nepodarilo nájsť si miesto pri
obrovskom table d’hôte. Za dva soldy polievka, za štyri hovädzie,
desať centov za chlieb, čo si hostia prinášali zvonka, a za štyridsať
centov bol človek najedený. Všetko mi tam pripadalo znamenité
a, koniec koncov, všimol som si, že tam chodia aj zámožnejší
ľudia, páčilo sa im cítiť sa chvíľu ako pospolitý ľud.
Ale ani pred tým, ako som mohol vkročiť k Noblotovi, som
tie prvé pekelné týždne nikdy neoľutoval: narobil som si užitočné
známosti a dôverne spoznal prostredie, v ktorom som
sa neskôr musel pohybovať ako ryba vo vode. A ako som načúval,
čo sa rozprávalo v tej spleti uličiek, dozvedal som sa aj
o iných uliciach v iných častiach Paríža, napríklad o prastarej
rue de Lappe, kde sa predával výlučne železiarsky tovar, tak pre
remeselníkov a pre domácnosti, ako pre použitie menej chvályhodné,
teda pakľúče alebo falošné kľúče, dokonca vyskakovacia
dýka, ktorú možno nosiť ukrytú v rukáve kabáta.