Pražský cintorín
Umberto Eco (slovenský jazyk)

Kúpil(a) Ján pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Ján pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Ján pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Ján pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Marcela pár minút dozadu

sa tam ktovieako nedá, skôr len hryzka� kúsky syra,
èo majitelia dávajú takmer zadarmo, lebo èloveka po òom
smädí. Inak sa len pije a spieva – teda spievajú miestni „umelci“,
Fifi Absint, Krik¾úò Armand, Trojprstý Gaston. Prvá miestnos�
je vlastne chodba do polovice zabratá pozinkovaným výèapným
pultom s hostinským, s hostinskou a s deckom, èo si
tam spí v huriavku nadávok a rehotu hostí. Oproti pultu stojí
popri stene dlhý stôl, kde si môžu sadnú� zákazníci s pohárikom.
Na polici za výèapom vidie� tú najkrajšiu zbierku dunihlavov,
akú len možno nájs� v Paríži. No stáli zákazníci prejdú
do zadnej miestnosti, dva stoly, okolo ktorých chrápu opilci,
jeden s hlavou na pleci druhého. Všetky steny sú husto poèmárané,
poväèšine obscénnymi kresbièkami.
Dnes veèer som si sadol ved¾a ženy chlipkajúcej ktovieko¾ký
absint. Zazdalo sa mi, že mi je povedomá, kedysi kreslila pre
ilustrované èasopisy, potom sa pomaly opúš�ala, možno preto,
lebo vedela, že má suchoty a už si dlho nepožije; teraz za pohárik
zhotovuje portréty zákazníkom, ale už sa jej dos� trasie ruka.

Ak bude ma� š�astie, suchoty ju nedostanú, skonèí ove¾a skôr,
keï raz v noci padne do Bièvry.
Vymenil som si s òou nieko¾ko slov (už desa� dní žijem
utiahnutý v takej samote, že som pocítil ú¾avu dokonca pri rozhovore
so ženou) a pri každom poháriku absintu, èo som jej objednal,
nemohol som nevzia� jeden aj pre seba.
A ako teraz píšem, oèi mi klipkajú a hlavu mám ako olovo:
ideálne podmienky pre to, aby si èlovek spomínal málo alebo zle.
Viem len, že pri príchode do Paríža som bol pochopite¾ne
dos� znepokojený (koniec koncov, šiel som do exilu), no mesto
si ma podmanilo a rozhodol som sa, že tu strávim zvyšok života.
Nevedel som, ako dlho musím vyjs� s peniazmi, èo som mal
pri sebe, a najal som si izbu v hoteli neïaleko rieèky Bièvre.
Naš�astie som si mohol dovoli� izbu len pre mòa, lebo v tých
útulkoch èasto vidie� v jednej miestnosti aj pätnás� slamníkov
a obèas tam nie sú ani okná. Zariadenie bolo poskladané zo
zvyškov dajakého s�ahovania, poste¾ná bielizeò bola zavšivená,
zinková misa slúžila na oèistu, vedierko na moèenie, nebola
tam stolièka, o mydle alebo uteráku ani nehovoriac. Tabu¾ka
na stene dôrazne upozoròovala, že k¾úè musí by� vždy ponechaný
vo dverách zvonka, oèividne preto, aby policajti nestrácali
èas, keï, a bolo to dos� èasto, vtrhli do izby, vytiahli spiacich
za vlasy a posvietili im do tváre lampášom, naèo šmarili spä�
tých, èo nepoznali, a odvliekli dolu schodmi tých, èo si sem prišli
poh¾ada�, keï ich najprv, ak kládli odpor, zmlátili ako žito.
Pokia¾ ide o jedlo, v rue du Petit Pont som objavil hostinec,
kde sa dalo lacno najes�: všetko pokazené mäso, èo mäsiari z Les
Halles vyhadzovali do smetí – zelené v mastných a èierne v chudých
èastiach –, na brieždení vytiahli, dobre oèistili, potom výdatne
posypali so¾ou a korením, pomoèili v octe, na dva dni
zavesili na vzduch vzadu vo dvore, a bolo pripravené pre zákazníkov.
Hnaèka zaruèená, cena prijate¾ná.

Pri zvyklostiach, èo som nadobudol v Turíne, a po výdatnej
kuchyni v Palerme by som bol v priebehu zopár týždòov naisto
zahynul, neby� toho, že som si dos� skoro, ako poviem ïalej,
mohol vyzdvihnú� prvé odmeny od tých, za ktorými ma poslal
rytier Bianco. A vtedy som si už mohol dovoli� Noblota,
v rue de la Huchette. Vchádzalo sa do ve¾kej miestnosti s oknami
do starého nádvoria a bolo si treba prinies� chlieb. Pri vchode
stála pokladnica, kde vládla pani hostinská a jej tri dcéry:
úètovali luxusné chody, rozbíf, syr, marmelády alebo roznášali
peèenú hrušku s orechmi. Ïalej za pokladnicu mohli prejs� tí,
ktorí si objednali aspoò pol litra vína, remeselníci, umelci bez
groša vo vrecku, pisári.
Okolo pokladnice sa prešlo do kuchyne, kde sa na obrovskom
sporáku varila baranina, králik alebo kus hovädzieho,
hrachová èi šošovicová kaša. S obsluhou sa nerátalo: èlovek si
musel vzia� tanier, príbor a postavi� sa do radu pred kuchárom.
A tak hostia s plným tanierom v ruke chodili hore-dolu a narážali
jeden do druhého, kým sa im nepodarilo nájs� si miesto pri
obrovskom table d’hôte. Za dva soldy polievka, za štyri hovädzie,
desa� centov za chlieb, èo si hostia prinášali zvonka, a za štyridsa�
centov bol èlovek najedený. Všetko mi tam pripadalo znamenité
a, koniec koncov, všimol som si, že tam chodia aj zámožnejší
¾udia, páèilo sa im cíti� sa chví¾u ako pospolitý ¾ud.
Ale ani pred tým, ako som mohol vkroèi� k Noblotovi, som
tie prvé pekelné týždne nikdy neo¾utoval: narobil som si užitoèné
známosti a dôverne spoznal prostredie, v ktorom som
sa neskôr musel pohybova� ako ryba vo vode. A ako som naèúval,
èo sa rozprávalo v tej spleti ulièiek, dozvedal som sa aj
o iných uliciach v iných èastiach Paríža, napríklad o prastarej
rue de Lappe, kde sa predával výluène železiarsky tovar, tak pre
remeselníkov a pre domácnosti, ako pre použitie menej chvályhodné,
teda pak¾úèe alebo falošné k¾úèe, dokonca vyskakovacia
dýka, ktorú možno nosi� ukrytú v rukáve kabáta.

Èíta� ïalej

Skryt text