Na poèiatku bolo koleso
Zuzka Slaninka (slovenský jazyk)

Kúpil(a) Alena pár minút dozadu

Kúpil(a) Daniela pár minút dozadu

Kúpil(a) Daniela pár minút dozadu

Kúpil(a) Miroslava pár minút dozadu

Kúpil(a) Miroslava pár minút dozadu

súèiastky kdesi v korune stromu, rastúceho asi pätnás� metrov podo mnou, oèi sa mi skrížili a moje útroby vydesene jaèali. Ale za mnou išla Inga, a keby som zastala, na tomto úseku by do mòa bez debaty vrazila. Nemala by žiadnu šancu ubrzdi�. A tak som sa rozhodla, že ak zavriem oèi a zrýchlim – nestihnem spadnú�.
Neriešila som, kde som takéto nezmyselné pouèky vyhrabala, no povedala som si, že ak Boh dá, tak to prežijem. No a ak Boh nedá, tak ma aspoò Inga nenechá v lese.
Nadýchla som sa a zažmúrila som oèi.
Zaèalo ma to nadhadzova� a v momente som sa radšej zasa zaèala pozera�. Uvidela som korene vyènievajúce zo zeme a sústredila som sa na to, aby som ich poobchádzala. Už bolo fajn. Hnala som sa lesom s pocitom dobre vykonanej…
Dolu – áno, kdesi v sladkom dolu, kde to už nenatriasa, kde si už aj tak necítite nohy a prsty na rukách, presne tam dole, kde už nie je hlboký les a môžete si poveda� „hop“, lebo ste už skutoène preskoèili, som si uvedomila, že som do toho zjazdu dala asi všetko. Aj to, o èom som netušila.
Bol to dokonalý pocit! Nekoneèná sloboda vo svete bez vymyslených a zbytoèných pravidiel. Vo svete vo¾nosti. V našom svete. V našom pote. Na hraniciach prírodných zákonov, za hranicami možností a najmä ïaleko za hranicami strachu.
No a napokon u Dvoch bratov. Kde inde by sa dal môj ve¾kolepý výkon znamenitejšie oslávi�?



2.

U Dvoch bratov bolo úplne plno. Bol krásny, teplý veèer a každý bol nalepený na každom. Dotackali sme sa po bizarných schodíkoch k úbohému stolíku v kúte. Zosunuli sme sa na stuchnuté deky prehodené na lavièke – Boky, Inga, ja a Tony. Janto so Zorou sa uvelebili na neforemnej taburetke oproti. Bolo mi horúco a podvedome som sa radšej posunula viac do¾ava, k Inge. Tá sa ku mne nahla a z nièoho niè mi zaèala vyklada�, že barman Jožo, èo ma vtedy tak nechtiac vydesil, je totálny úchyl a mám si ho dobre všimnú�. Tak som si ho, keï nám doniesol vodku, fernet a akési poháriky, nenápadne všímala.
Niè extra som však nezaregistrovala.

„Sú len štyri!“ zakrièal za ním Tony.
Jožo sa ani neobzrel.
Antonkovi skoro vypadli oèi. Fagan zjavne nebol zvyknutý na arogantnú ignoranciu.
„Preèo máme na stole len štyri poháre?!“ huèal.
Jožo bez záujmu zamrmlal: „A nestaèia vám? Ko¾kože vás je…“
„No, sme šiesti,“ poznamenala Inga.
„Á, to sa podelíte…“ mávol rukou.
„Buzerant!“ zašomral Anton.
Boky len znovu zaèal krúti� hlavu: „Ja sa ti už ani nedivím, vieš? V tejto dobe sa ja strácam. Beznádejne sa…“
„Nalej a nevykecávaj sa!“
„Dobre, Inga, ale chápeš, ja sa už ani neviem sústredi� v tejto dobe, ja…“
„Ty èo si žral? Daj to sem…“
„Ale neháj, neháj to, veï ja nalejem, ale… Èasu potrebujem, predsa len…“ ešte èosi mrmlal, ale už som si ho nevšímala.
Nenápadne som pošku¾ovala po Zore s Jantom, ktorí sa nièím nerušení olizovali, nacapení jeden na druhom.
… a ja som už mala plný pohárik vodky.
„Takže, napime sa, že tutok Paula…“ zaèal slávnostne Boky a dvíhal svoj zakalený pohárik vysoko do hustnúcej tmy.
„Nežvaò! Ešte ti to všetko stihne vypàchnu� a èo potom?! Dajme to už radšej hneï… Všetci sme nadšení, áno, vitaj, Paula, tuná, medzi nami… a tak,“ lupol to na ex Tony.
Potom sme si dali kolo fernetu (Janto so Zorou vynechali aj vodku) a potom ešte a ešte za jeden a Antonovi sa už nechcelo nalieva�. Nuž zobral si f¾ašu do ruky. Boky mykol plecami a uchmatol ïalšiu, odpil si a striaslo ho. Inga sa tiež ponúkla, dýchla na mòa a zaèala sa túli�.
„Vieš, Paula, ja hneï, ako som sa za tebou kvôli Kitty hnala, hneï som vedela – áno, tú chcem ma� pri sebe…“
Prebleslo mi hlavou, že da� psovi meno Kitty je dobrá volovina, ale však èo…
„Èo?“
„Chcem �a ma� pri sebe a mám �a pri…“
Chytila ma za stehno, skrèila sa a položila si naò hlavu. Ešte èosi mrmlala, ale nerozumela som jej už ani slovo.
„Inaa, ty malé trdlo, veï si už celkom…“ hrabal ju nešikovne Boky k sebe.
Prvý pokus nezdarený.
Ospravedlòujúco sa na mòa pozrel: „To vieš, ona je z tých, èo sa dotnú hneï…“
„Na, daj si, však ja nie som sebec…“ otoèil ma Tony k sebe, vtisol mi do úst hrdlo f¾aše a mala som èo robi�, aby sme neobliali Inginu prítulnú hlavu.
„A ko¾ko to máš tých rokov?“
„No veï… sedemnás�?“ odpovedala som, topiac sa v liehu a v jeho poh¾ade.
„Èožé… Sladká… sedemnástka… A nebojíš sa ma?“
Hmlisto som zaregistrovala, že Bokymu sa až na taký siedmy raz podarilo Ingu stiahnu� na svoju stranu. Tá už bola nalepená na òom, raz cucala z neho, raz z f¾aše. Ja som sa vrátila opä� k Tonymu a omámene a dos� priblblo som sa spýtala: „A mala by som sa?“
Radšej mi znova vopchal f¾ašu do úst a odvetil: „Kontrolná otázka?“
Flegmaticky si odpil aj on, potom ju spakruky odložil na stôl, oblapil ma a prisal sa ku mne. Netuším, ko¾ko som toho vypila, ale bolo toho dos�, a hneï, ako mi vopchal jazyk do úst, chcelo sa mi vraca�. Zaprisahala som sa, že zo mòa niè nepôjde, radšej som mu zaborila prsty do jeho úchvatného chrbta.
„Poïme preè…“ zašepkal mi do ucha, až mi telom prebehli zimomriavky a nevedela som, èo poveda�. Námatkovo som kukla na Ingu, ktorá spokojne odfukovala na Bokyho pravom pleci a neprítomne mu vysvet¾ovala èosi o nejakom susedovi, ktorý má zajace, ale nemá zajace, lebo ich pojedol, ale aj tak sa robí, že má zajace, a pritom sa ani slovkom nezmieni o tom, že to boli (alebo sú) beztak všetko len obyèajné králiky.
Vyprskla nepríèetným smiechom a Boky s òou, prièom krièal: „Ja abs… absolútne ne… haha, nechápem, o èo ti ide!“
Nuž, to sme nechápali viacerí.
Neprítomne som prešla okolo neúnavnej Zory s Jantom. Cítila som na páse ruky, stískali ma a posúvali k východu.

Nevedela som, kadia¾ to chce ís� zo mòa von, nedochádzalo mi, kým teraz vlastne som, kam to idem, ani ko¾ko je hodín a kde mám Èerepa. Tmolila som sa nalepená na niekom, koho som poznala menej ako bývalú fyzikárku, a jediné, èo som o òom vedela, bolo, že je to povýšenecká perverzná beštia… a úžasný jazdec… A bála som sa, že spadnem… potkla som sa o nejaký drúk… Bolo mi tak èudne zima! Tak, ako býva v lete v noci… Aj keï je teplo…
Došli sme niekam, kde bola slama a drevo, a tej slamy bolo ve¾a… No a potom som sa vydesene prizerala, ako sa mi rozopínajú moje ob¾úbené bajkerské rifle a ako naraz zavadzajú aj moje ob¾úbené nohavièky s vysmiatou smrtkou. Podlomili sa mi nohy a klesla som na najbližší stoh. V podstate som niè nevidela. Silné a šikovné ruky madžgali asi všetko, èo sa madžga� dalo. A potom to prišlo, ani som dokopy nevedela, èo cítim.

Èíta� ïalej

Skryt text