Feťák Marek otvoril dvere a vpustil Toma so Zigim. Zavreli. V obývačke Marek kopol do prázdnej fľaše a tá sa zakotúľala pod jednu z troch ošarpaných stoličiek. Bolo šesť hodín ráno. Na prípravu mali približne deväťdesiat minút. O pol ôsmej Brezinský vyjde z panelového domu, vykročí na cestu dlhú dvadsať metrov ku svojmu Nissanu, a ak to klapne, zomrie v polovici cesty.
Byt vyzeral ešte horšie, než čakali. Okrem fliaš sa na zemi povaľovali aj ďalšie veci, ktoré sem nepatrili. Od starých
novín, cez pokazené detské hračky, až po niekoľko ihiel a obhorených lyžičiek. Kedysi biele steny boli zažltnuté a na mnohých miestach fľakaté. Niektoré fľaky obsahovali aj zvyšky pravdepodobne vyvrhnutého jedla. Zdalo sa, že Markova rodina má vo zvyku grcať na steny. Nábytok bol iba v obývačke. Zvyšky poličiek a jedna jediná stojaca skriňa. Ináč nič. Ani bar, ani vitríny a už vôbec nie elektronika, sklo či akékoľvek cennejšie veci. Niekto odniesol aj gauč s kreslami a konferenčným stolíkom. Zostali len tri stoličky bez stola, skriňa a zopár poličiek. Byt smrdel.
„Nemáte nejaké závesy? Nemôžeme sa napchať do okna, aby nás každý videl.“
„Pozriem sa,“ ochotne odvetil Marek. Vyzeral čistý. Odišiel do vedľajšej izby, kde pravdepodobne tvrdo spali fotrovci. Ako vždy spití pod obraz.
„Musí to byť?“ zašepkal Tom Zigimu, sledujúc dvere, ktoré Marek pred chvíľou zavrel.
Zigi zdvihol pohľad od kufríka, kde mal rozloženú pušku. Pokrútil hlavou a opäť sa venoval práci.
„Musí,“ zasyčal.
Tom si povzdychol: „Dobre, urobím to.“
Zigi prestal vykladať kúsky zbrane a pozrel na Toma. „Nesmie ti ho byť ľúto. Sám si povedal, že sa naňho nedá spoľahnúť. Spevák je to posledné, čo potrebujeme.“
„Vim... ale...“ Uvedomoval si, že fet robí z Marka jednoduchý cieľ pre vyšetrovateľov. Stačí mu prisľúbiť dávku a urobí hocičo. Neprichádzalo do úvahy, aby ho vzali so sebou. Veď to bol byt jeho rodiny. Stal by sa podozrivým číslo jeden a ako dlho by ho udržali na jednom mieste? Čo ak by mu raz nezohnali dávku? Toma to však veľmi mrzelo.
„Aké ale?“ Zigi už bol podráždený.
„Je to len decko...“
„No a?“
„Nič, len... aj ja som bol decko... a ty si sa rozhodol inak.“
„Lenže situácia bola iná. Kamoško, ty si bol čistý! Mal si rešpekt svojej bandy! A nikto mi neprikázal dať ťa dolu,“ zaspomínal si Zigi. Všimol si, že Tom je stále akýsi mäkký. Takého ho nepoznal. „Pozri, ak sa zaňho viš zaručiť... ak si si istý, že nebude kecať... tak ho nechaj.“
„To si nemyslím.“
„Tak čo chceš počuť?“ syčal Zigi. „Chceš kvôli nemu trikrát jeden a pol? Naždycky?“
„Ne,“ znela strohá odpoveď.
„Tak nerob pičoviny a sústreď sa. Máme tu džob!“
Feťák Marek napokon našiel záves. Foter ho používal ako prikrývku.
Tomovi sa ani teraz z tváre nedalo vyčítať, čo si myslí. Marek s Tomom natiahli záves a otvorili okno.
Zigi zložil pušku, skontroloval, či všetko sedí, nabil a zaistenú ju položil na podstavec. Prednou časťou hlavne sa opierala o okno, trochu ďalej bol pohyblivý podstavec a napokon Zigi. Pozreli na hodinky. Prešla polhodina. Markovi prikázali, nech sleduje, či Brezinský neodchádza predčasne, pozerali však obaja. O desať minút sa Zigi prikrčil k puške a zamieril na vchod.
Nasledujúcich dvadsaťsedem minút len ticho čakali. Dvakrát Zigi cez zameriavač sledoval dve ženy. Jednu dôchodkyňu, druhú mladšiu a celkom peknú, držala za ruku asi štvorročného chlapca. Stačí jeden malý pohyb a chlapec príde o mamu. Plakal by nad jej nehybným telom až do príchodu sanitky, policajtov, súdneho lekára. Zigi mal v rukách životy ľudí. Bol to vzrušujúci pocit.
O pol ôsmej aj sedem minút z vchodu vyšiel prvý muž. Bol priemerne vysoký, holohlavý, s potkaními črtami tváre. Prebehol k veľkému Nissanu, nasadol a naštartoval. Minútu sa nič nedialo, no potom nadišiel Zigiho okamih. Dvere sa opäť otvorili a vyšiel z nich novopečený bos Dúbravky. Brezinský bol badateľne pochudnutý, kráčal rezko, ostražito. Až do chvíle, keď ho zasiahla tichá guľka. Nespadol, udržal sa na nohách. Z ľavej ruky mu tiekla tmavočervená krv. Mäsitú tvár mal skrivenú od bolesti. Spamätal sa a utekal k autu. Z neho vybehol Potkaní ksicht s pištoľou v ruke. Podoprel svojho šéfa a súril ho do auta. Aj on dostal guľku, dokonca dve. Jednu do bedra, druhú do lýtka. Ešte dvakrát zahrmelo, no nikomu sa nič nestalo.
Zigi zúril. Puška prvýkrát vystrelila, no pravdepodobne Brezinského nezranila smrteľne. Druhý výstrel sa zasekol. Zigi vyprázdnil komoru a bleskurýchle hľadal chybu. Holou rukou odskrutkoval horúci tlmič a znova vložil dva náboje. Vystrelil, no opäť len zranil. Nabil ešte raz. Vystrelil posledný raz, do zeme. Chcel strieľať ďalej, no Tom mu nedovolil.
„Pusti to!“ zakričal Tom a vytrhol Zigimu pušku z ruky. „Padáme!“
„Dopiče!“ zreval Zigi, zohol sa, zavrel kufor, v ktorom mal predtým uloženú pušku, a rozbehol sa ku dverám. Keď sa obzrel kontrolujúc, či si niečo nezabudol, fľochol pohľadom na Marka stojaceho v kúte miestnosti. „Viš, čo máš robiť!“
Tom nelenil a namieril pušku na chlapca. „Vim,“ zašepkal a vystrelil. Na takú vzdialenosť Marka zásah odhodil a do hrude mu vyhlodal poriadnu dieru. „Sorry, bratu!“ vyhlásil s úprimnou ľútosťou. Hlasnejšie, než chcel. Od streľby mu zaľahlo v ušiach. Ešte raz sa poobzeral, vybehol z bytu a zavrel.
Utekal dolu schodmi. Na prízemí bol rýchlejšie než Zigi výťahom. Zigi mu hodil svoju bundu, Tom pochopil a zabalil do nej pušku. Aj tak hlaveň vytŕčala. Bežali, čo im sily stačili. Tom bol pri aute prvý, nebolo zamknuté. Pušku hodil dozadu pod sedadlá, nastúpil a pripútal sa. Zigi si sadol a hľadal kľúč. Roztrasenými rukami ho vytiahol zo zadného vrecka nohavíc a snažil sa trafiť zapaľovanie. Ruka sa mu triasla, akoby ho zasiahol elektrický prúd. Nie a nie trafiť. Tom si to všimol a spoločnými silami trafili spínaciu skrinku. Zigi sa pokúsil naštartovať.
Motoru sa však nechcelo.
„Čo je, kurva!“ reval Tom.
„Neviem, nejde to!“ Zigi sa ďalej pokúšal naštartovať.
„Čo nejde?“
„Neviem, asi baterka!“
„Čo je s baterkou?“ neveriacky vyhŕkol Tom.
„Nevim, kurva!“
„Ja toho kokota zabijem!“ reval Tom a trieskal do dverí. Vtom si všimol, ako k nim uháňa čierne auto. Bol to terénny Mercedes. Taký istý vlastnil sám. Auto bolo priveľké na uličku, z oboch strán zaplnenú parkujúcimi autami.
„Kurva, štartuj!“
„Kurva, štartujem, dopiče!“
„Kurváá!!!“ reval Tom, sledujúc auto. Už bolo pri nich. Vodič stúpil na brzdu. Motor Vectry naskočil. Zigi zaradil spiatočku a dupol na plyn. Parkoval tesne pri múriku, takže mal asi päťmetrový rozbeh. Kolesá zapišťali a chlapmi myklo. Auto vletelo rovno do zadnej časti Mercedesu. Nízky kufor Vectry pôsobil ako podložená noha. Mercedes sa otočil o stoosemdesiat stupňov, zadkom skosil zaparkovanú Škodu 120 a zastal na dvoch kolesách. Chvíľu sa triasol vo vzduchu a potom dopadol na všetky štyri. Medzitým Zigi zaradil jednotku, vletel do zaparkovaného Tica, čím ho prakticky zlikvidoval. Znovu zaradil spiatočku, trafil škodovku a s piskotom pneumatík sa konečne rozbehol.
Otrasený vodič Mercedesu tiež dupol na plyn a nasledoval dochrámanú sivú Vectru.
Zigi letel úzkymi cestami tak rýchlo, že v zákrutách zaťahoval ručnú brzdu, aby neskončil v stromoch, smetiakoch či autách. Cez rozbité zadné sklo k nim doliehali zvuky sirén.
Zigi prudko odbočil na hlavnú, pričom nabral chodca na priechode. Chodec preletel cez kapotu, hlavou rozbil predné sklo a skĺzol na zem. Sklo bolo celé popraskané, no držalo pohromade. Ďalším chodcom sa podarilo odskočiť. Okolo Saratova už uháňali aspoň stodesiatkou. Dolu kopcom okolo záhradiek na ceste do Devínskej sa ručička tachometra vyšplhala na stodvadsať. Ďalej ani o kúsok. Auto bolo priveľmi poškodené a Zigi sa bál, že ak by šli ešte rýchlejšie, predné sklo im vletí do ksichtov.
„Sú za nami, kurva!“ kričal Tom.
|
Ak chcete hodnotiť tento produkt, musíte sa 
