✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Daniel Silva je jednotkou v špionážnom žánri a dokazuje to aj svojím najnovším románom Zradca. Agent Gabriel Allon a jeho tím opäť bojujú proti jednému z najmocnejších mužov sveta, ruskému oligarchovi a obchodníkovi so zbraňami. Allon, poháňaný strachom o to, čo je mu najdrahšie, podstúpi najťažšiu skúšku svojho života.
Úryvok:
Zvláštne operácie predstavovali temnú stránku temnej služby. Agenti zo zvláštnych operácií plnili úlohy, ktoré nik iný nechcel, alebo na ne nemal dosť odvahy. Kati, únoscovia, sviniari a vydierači, inteligentní a vynachádzaví muži so silnejšími zločineckými sklonmi ako sami zločinci; polygloti a chameleóni, ktorí boli doma v najlepších európskych hoteloch a salónoch, ale aj v nebezpečných bočných uličkách Bejrútu a Bagdadu. Navot sa nikdy nezmieril so skutočnosťou, že dostal šéfovské miesto len preto, lebo ho Gabriel odmietol. Bol schopný, zatiaľ čo Gabriel bol brilantný, a opatrný, na rozdiel od Gabrielovej občasnej ľahkovážnosti. V ktorejkoľvek inej tajnej službe na svete by bol hviezda. Lenže v Inštitúte odjakživa dávali prednosť mužom ako Gabriel, tvorivým a neortodoxným. Navot prvý uznával, že je iba radový vojak a že celú kariéru prežil v Gabrielovom tieni.
„Bella chcela, aby tam bolo čo najmenej ľudí z Inštitútu,“ povedal nepresvedčivo Navot. „Nechcela, aby svadobná hostina pripomínala zhromaždenie špiónov.“
„Preto si ma nepozval?“
Navot sústredene zhrabúval omrvinky do kopčeka. Gabriel si to všimol. Odborníci na ľudské správanie z Inštitútu nazývali takúto zdržiavaciu taktiku náhradnou aktivitou.
„No tak, Uzi, neurazím sa.“
Navot zmietol chrbtom ruky omrvinky zo stola a chvíľu mlčky hľadel na Gabriela. „Nebol si pozvaný, lebo som ťa na svadbe nechcel mať. Najmä po tom, čo si predviedol v Moskve.“
Dievča prinieslo Navotovi kávu, a keďže vycítilo napätie, rýchlo sa stiahlo za sklenú barikádu. Gabriel pozrel na trojicu zababušených starcov za oknom, ktorí sa pomaly šuchtali po chodníku. V duchu sa však vrátil k daždivému augustovému večeru v Moskve. Stál na úbohom námestíčku rovno oproti stalinskej budove prezývanej Dom na nábreží. Navot mu zvieral rameno a potichu sa mu prihováral. Operácia, pri ktorej mali ukradnúť tajné spisy ruského obchodníka so zbraňami Ivana Charkova, sa nevydarila. Ari Šamron, ich mentor a vládca, vydal rozkaz, aby okamžite odišli na letisko Šeremetievo a nastúpili do lietadla do Tel Avivu. Gabriel mal nechať svoju pomocníčku, Ivanovu manželku, napospas istej smrti.
„Musel som tam zostať. Bola to jediná možnosť, ako zachrániť Jelenu.“
„Nesplnil si Šamronov rozkaz, nesplnil si rozkaz priameho nadriadeného dôstojníka, aj keď som ním len podľa mena. A ohrozil si životy všetkých členov tímu vrátane svojej ženy. Čo myslíš, ako som vyzeral pred ostatnými?“
„Ako rozumný šéf, ktorý nestráca hlavu, aj keď operácia nevyšla.“
„Nie, Gabriel. Vyzeral som ako zbabelec, ktorý radšej nechá svojho agenta zomrieť, ako by riskoval vlastný krk a kariéru.“ Navot vysypal do kávy tri vrecúška cukru a zlostne ju pomiešal maličkou striebornou lyžičkou. „A vieš čo? Keby to povedali, mali by pravdu. Vo všetkom, okrem jedného. Nie som zbabelec.“
„Nikto by ťa neobviňoval, že si ušiel z boja, Uzi.“
„Priznávam, že mám dobre vyvinutý pud sebazáchovy. V tejto brandži je to nevyhnutné nielen v teréne, ale aj na Bulvári kráľa Saula. Nie všetci sme takí talentovaní ako ty. Niektorí z nás potrebujú zamestnanie. A podaktorí dokonca poškuľujú po vyššej funkcii.“
Navot poklopkal lyžičkou na okraj šálky a položil ju na tanierik. „Keď som sa vtedy vrátil do Tel Avivu, vošiel som rovno do búrky. Čakali nás na letisku a odviezli na Bulvár. Keď sme tam dorazili, bol si už niekoľko hodín nezvestný. Z kancelárie premiéra volali každých pár minút a Šamron zúril. Ešteže bol v Londýne, inak by ma bol zabil holými rukami. Všetci predpokladali, že si mŕtvy. A ja som bol ten, kto to pripustil. Sedeli sme tam celé hodiny a čakali na správy. Bola to zlá noc, Gabriel. Nechcel by som ju zažiť ešte raz.“
„Ani ja, Uzi.“
„Verím.“ Navot pozrel na jazvu nad Gabrielovým pravým okom. „Na svitaní sme ťa už odpísali. Potom vrazil do kancelárie ktosi z komunikačného a povedal, že si práve volal na bleskovú linku – z Ukrajiny. Keď sme počuli tvoj hlas, rozpútalo sa hotové peklo. Nielenže si sa dostal z Ruska živý s tajnými dokumentmi Ivana Charkova, ale priviezol si aj auto plné prebehlíkov vrátane plukovníka Grigorija Bulganova, najvyššie postaveného dôstojníka FSB, aký kedy prešiel na druhú stranu. Slušná práca za jeden večer. Moskva patrí k tvojim hviezdnym chvíľam. Ale pokiaľ ide o mňa, navždy mi poškvrnila povesť. A ty si na vine, Gabriel. Preto som ťa nepozval na svadbu.“
„Je mi to ľúto, Uzi.“
„Čo?“
„Že som ťa dostal do nepríjemnej situácie.“
„Ale neľutuješ, že si neposlúchol rozkaz.“
Gabriel mlčal.
Navot pomaly pokrútil hlavou. „Si namyslený sviniar, Gabriel. Mal som ti v Moskve zlomiť ruku a odvliecť ťa do auta nasilu.“
„Čo chceš odo mňa počuť, Uzi?“
„Že sa to už nikdy nestane.“
„A ak sa stane?“
„Najprv ti dolámem ruku. Potom sa vzdám funkcie šéfa zvláštnych operácií a oni ju budú musieť dať tebe. Viem, ako po nej túžiš.“
Gabriel zdvihol pravú ruku. „Nikdy viac, Uzi – ani v teréne, ani inde.“
„Povedz to.“
„Ľutujem všetko, čo sa stalo v Moskve. A prisahám, že odteraz splním každý tvoj rozkaz.“
Navotovi sa viditeľne uľavilo. Osobné konfrontácie nikdy nepatrili k jeho silným stránkam.
„Tak čo sa deje, Uzi? Prišiel si až do Umbrie len preto, aby si počul moje ospravedlnenie?“
„A sľub, Gabriel. Nezabudni na sľub.“
„Nezabudol som.“
„Dobre.“ Navot sa oprel lakťami o stôl a predklonil sa. „Chcem, aby si ma pozorne vypočul. Teraz pôjdeme do tvojej vily uprostred kvetinovej záhrady a zbalíš si veci. Keď zajtra ráno o desiatej vzlietne z letiska Fiumicino lietadlo do Tel Avivu, my dvaja budeme sedieť pekne vedľa seba v druhom rade v oddelení prvej triedy.“
„Prečo by sme to robili?“
„Lebo plukovník Grigorij Bulganov je preč.“
„Čo tým chceš povedať?“
„Chcem povedať, že je preč, Gabriel. Ušiel. Vyparil sa. Skrátka je fuč.“
