Zväèši� obrázok

Gorila.sk na Facebooku

Gorila.sk:
Bashirin príbeh o jej živote v Dafure je ve¾mi zaujímavé, ale zároveò aj �ažké èítanie. Hovorí o svojom detstve s milujúcimi rodièmi, chodení do školy a o silnej podpore zo strany otca, vïaka ktorej sa stala doktorkou. Po tom ako zaèala pracova� vo vyštudovanom odbore, vstúpila do jej života obèianska vojna a prevrátila ho na ruby. Zažila a videla ve¾mi ve¾a zlého. Sama bola svedkom brutality zo strany Janjaweedu, ozbrojených militantov, ktorí bojujú s tichým súhlasom Sudánskej vlády. Ako èierna afrièanka si Bashir spomína na neskutoèné množstvo diskriminácie zo strany arabských afrièanov, ktorú samotná vojna akcelerovala na ešte vyššiu úroveò. Po tom ako odletela do Británie, sa ocitla tvárou v tvár novému protivníkovi a to bol presvedèi� svet o pravde, ktorú videla. Bashir je v súèasnosti vplyvným hlasom obetí z Dafúru, ktorá prehovorila o neskutoèných hrôzach dejúcich sa v jej krajine, ktoré zažila na vlastnej koži (zohavenie jej genitálií, viaceré znásilnenia a strata vlastnej rodiny). Tento príbeh je šokujúci a mätúci, ale nezabudnute¾ný.

Autorka knihy chcela spolu so svojím anglickým prekladate¾om a spoluautorom Damienom Lewisom dosiahnu�, aby sa ¾udia dokázali vcíti� do jej kože a predstavili si aké by to bolo keby sa podobné veci diali v ich vlastnej krajine. V knihe boli viacerým postavám upravené mená, aby sa tak predišlo ich ohrozeniu.
Peter Bóry - © Tento popis je autorským dielom vo výhradnom vlastníctve Gorila.sk, jeho kopírovanie bez súhlasu nie je povolené.

---

Knihu "Slzy púšte" napísala Sudánka Halima Bashir s pomocou spisovate¾a Damiena Lewisa. Aj ona sa musí skrýva� za vymyslené meno. V prípade odhalenia identity by jej rodine žijúcej v Afrike stále hrozili kruté represálie. Halima žila ako die�a spokojným životom v milujúcej rodine, jej nadanie ju predurèilo, že ako jedna z mála zo svojho kmeòa dosiahla vysokoškolské vzdelanie a stala sa lekárkou. Už v škole sa stretáva so zvláštne napätými vz�ahmi medzi pôvodnými èernošskými obyvate¾mi Sudánu a Arabmi, ktorí sa v krajine považujú za privilegovanú vrstvu. Napätie prerastie do rasových nepokojov, Halima ako lekárka v nemocnici rovnako ošetruje ranených z oboch táborov, vláda ju však za trest posiela pracova� na kliniku do malej dediny v oblasti zmietanej najostrejšími bojmi. Tam sa stáva svedkom nerovného boja medzi dobre vyzbrojenými Arabmi a èiernymi povstalcami, pomôc� však musí aj desiatkam dievèat v školskom veku, ktoré v škole znásilní horda ozbrojencov. Halima podá správu zástupcom Spojených národov, vzápätí po òu prídu ozbrojení muži. Skutoènos� je ešte strašnejšia, než si predstavovala.

Napísali o knihe

"Halima Bashir je jednou z tých, ktoré prežili muèenie a znásilòovanie. Jej zloèinom bolo to, že rozpovedala ¾uïom o útoku milície a vládnych vojakov na dievèenskú školu v Darfúre a o násilí na osemroèných žiaèkach. Zaplatila za to obrovskú osobnú cenu."
Marie Wolf, The Independent

"Muèili ju, ale neumlèali. Halimina skutoènos� je v príkrom kontraste s celosvetovou bezradnos�ou a zlyhaniami v súvislosti s dianím v Darfúre."
Nicholas D. Kristof, New York Times

"Nesmierne straty a utrpenie priviedli Halimu k rozhodnutiu vyrozpráva� svoj príbeh celému svetu, aby sa dozvedel o bezuzdnom násilí páchanom na mužoch, ženách a de�och v Darfúre. Kniha Slzy púšte je neuverite¾ne nádherná, srdcervúca a mimoriadne dojemná. Sme hrdí na to, že Halima bola schopná nájs� odvahu aj uprostred obrovskej tragédie."
www.savedarfur.org

Tak ako jediná riasa bielej farby, ktorá zdobí Halimine èierne mihalnice, aj jej príbeh vyniká nad priemerom. Slzy púšte sú prvou knihou, ktorú napísala žena, vtiahnutá do vojnového konfliktu v Darfúre. Hovorí o húževnatom národe a neústupèivej odvahe mladej ženy, ktorá odmietla o tom všetkom mlèa�. Hovorí o státisícoch nevinných ¾udských životov vyhasnutých v jednej z najhroznejších genocíd, aké ¾udstvo zažilo."
Vydavate¾stvo Random House

Ukážka z knihy

V tom èase som pracovala tak �ažko, mala som èas akurát sa najes�, vyspa� a pracova�. Z toho sa skladal celý môj život. V piatok som si vzala pár hodín vo¾na a snažila sa chyti� správy v televízii, v lekárskej èasti. Alebo som šla za strýkom Ahmedom, èi nemá správy z domova. Všetky ostatné témy rozhovorov sa pominuli: dokázali sme hovori� len o vojne. Jediné, na èo ¾udia mysleli, bolo, ako zaisti� bezpeènos� svojich rodín a svojich príbytkov. Život sám sa zastavil: nikto neodchádzal na štúdiá, nikto sa neženil a nevydával ani sa nesnažil ma� deti.
Takto to pokraèovalo tri vyèerpávajúce mesiace, každý deò priniesol ïalšie zohavené telá a zlomené životy. Potom jedného dòa prišiel do nemocnice mladý reportér z novín. Bol èas obeda, motal sa v nemocniènej kantíne a kládol otázky zdravotníckemu personálu. Snažil sa prinúti� doktorov, aby mu prezradili svoje dojmy z vojny, zo všetkého, èo v nemocnici dosia¾ videli. Spoèiatku som sa mu zo všetkých síl vyhýbala. Bolo nemožné vedie�, komu možno veri�. Hocikto vás mohol nahlási� bezpeènostným službám, kedyko¾vek.
Sledovala som, ako sa mladý novinár prepracúva postupne kantínou. Ostatní doktori pôsobili, že sa s ním rozprávajú celkom otvorene. Zapisoval si ich mená a èmáral si poznámky do notesu. Takže keï napokon prišiel k môjmu stolu, súhlasila som, že ho vypoèujem. Spýtal sa ma na meno a oddelenie, na ktorom pracujem. Povedal mi, že som urèite videla ve¾a vojnových ranených, keïže pracujem na oddelení nehôd a pohotovosti. Nepochybne mi to poskytlo lepší poh¾ad do povahy konfliktu. Súhlasila som, že to tak môže by�.
„Všetci hovoria, že èernosi zaútoèili na vládu,“ povedal. „Súhlasíte s tým? Súhlasíte, že v tom spoèíva podstata konfliktu?“
Chví¾u som zvažovala odpoveï na jeho otázku. Vedela som, že nemôžem poveda�, èo naozaj chcem, lebo to by bola jasná samovražda. No možno by som mu mohla poskytnú� pár vlažných odpovedí, ktoré by smerovali k pravde – bez toho, aby som sa sama príliš namoèila.
„Hm, áno aj nie,“ odpovedala som. „Je to zložitejšie. Historicky boli arabské kmene koèovné, nemali pôdu ani dobytok. Teraz si chcú zabra� pôdu a dobytok.“
„Takže boj o zvieratá, vodu a zem – to sú hlavné príèiny?“
„Svojím spôsobom áno. Ale ako som už povedala, je to zložitejšie. V našej oblasti, zaghawskej, je nedostatok dobrej vody a slabé zdravotníctvo. A vláda nerobí ve¾a, aby pomohla.“
„Takže vy ste Zaghawka? Zaghawovia sú známy bojovný kmeò. Bojujete za svoje práva, je to tak?“
„Pozrite, ak vás napadnú, musíte sa bráni�. Ak sa nebránite, rozdrvia vás. To je celé.“
„Takže vy ste za boj?“
„Ako som povedala, musíte sa bráni�, inak vás rozdrvia.“
„V tom prípade – chcete, aby boje pokraèovali?“
„Nie. Chcem, aby tu bol mier. Chcem, aby boje prestali. Spôsobujú hrozné, hrozné utrpenie.“
„A keï nastane mier – èo potom?“
„No, potom by mala vláda poskytnú� správnu podporu a rozvoj pre obyvate¾ov Darfúru.“
Zdvihol na mòa poh¾ad od poznámok. „Bez oh¾adu na to, z akého sú kmeòa?“
Prikývla som. „Áno. Bez oh¾adu na to, z akého sú kmeòa.“
Letmo sa usmial a skontroloval si poznámky. „Voláte sa Halima Bashir, však? Vïaka. Možno sa nieèo objaví v novinách, neviem. Musím to najprv da� šéfredaktorovi...“
Reportér sa presunul k ïalšiemu stolu. Dojedla som a vrátila sa rovno do práce. Èakal na mòa dlhý rad pacientov. Nevracala som sa v duchu k tomu interview. Videla som, že iní lekári sa s novinárom zhovárali ove¾a dlhšie ako ja. A povedala som len málo takých vecí, èo by ma mohli inkriminova�. Na krátky rozhovor som rýchlo zabudla.
O dva týždne som videla skupinu policajtov, ako sa predierajú oddelením. Nijako ma to nezaujalo. Neskoro popoludní zvyèajne robievali kontroly, ak nastali problémy medzi pacientmi. Pokraèovala som v práci a potom som pocítila, že sa zastavili za mnou. Otoèila som sa. Vo vzduchu viselo èosi èudné, pochmúrne. Všimla som si, že to boli štyria policajti v civile spolu s uniformovanými. Ihneï som vedela, kto to musí by�.
„Doktorka Halima Bashir?“ spýtal sa ma uniformovaný s vyššou hodnos�ou. „Doktorka Bashir?“
Prikývla som. Bola to èudná otázka. Vedel ve¾mi dobre, kto som, lebo sme sa už ve¾akrát predtým rozprávali. Patril k policajtom v nemocnici, èo mali na starosti formuláre. Otoèil sa ku kolegovi v civile, èo stál za ním. „Ako som povedal – je to ona.“
„Pôjdete s nami,“ povedal poliš v civile bezvýrazne.
„Preèo?“ spýtala som sa v snahe neda� najavo strach. „Èo so mnou chcete?“
Hodnú chví¾u na mòa len civel. Predstavovala som si jeho temné, màtve oèi za zrkadlovými slneènými okuliarmi, ktoré mal nasadené. Všetci štyria mali zrkadlovky. Slneèné okuliare a tmavé obleky v západnom štýle: to bola ich ultramachovská, ultraštýlová uniforma. Rovnako vyzerali aj v univerzitnom komplexe, keï prišli zatvori� školu. Bolo by to smiešne, keby to nebolo také desivé.
„Nepýtajte sa,“ zachrèal. „Len urobte, èo sme vám prikázali.“
„Môžem sa aspoò prezliec�?“ Mala som na sebe „pracovný odev“ – latexové rukavice, gumené èižmy, biely pláš� a sie�ku na vlasy.
„Dobre. Prezleète sa. Ale rýchlo.“
Odišla som do prezliekarne, prièom srdce mi vydesene búšilo. Vyzliekla som si pracovný odev. Ruky sa mi triasli, keï som sa snažila zvliec� si zakrvavené rukavice. Myse¾ mi pracovala na plné obrátky. Èo som spáchala? Èo som urobila, že som upútala ich pozornos�? Nech ma odvedú kamko¾vek, vedela som v håbke srdca, že to nebude dobré. Èo som len, preboha, urobila?

Spievam túto pieseò svojmu synèekovi, ktorý ešte nemá ani rok, a uvažujem o zázraku jeho narodenia - lebo on mi dal odhodlanie a vô¾u ži�. Keby nie teba, hovorím jeho lesklým, ospalým oÈkám, bola by som sa zabila z desu a hanby. Temnota by ma bola porazila, vtiahla ma clo seba a pohltila.

My Zaghavvovia sme krúti a bojovní a smr� - násilná a krvavá, vlastnou rukou - je ove¾a vítanejšia ako zneuctenie a hanba. V mojom kmeni to vždy bolo takto. Poï sem, zlatko moje, mám pre teba náruè...

„Vieš, éo je znásilnenie?" Tvár má ako nenávistnú masku - oèi blízko mojich, páchnuci dych vojaka. „Myslíš, že ako doktorka naozaj vieš, èo je to znásilnenie?" Druhý vojak sa rúti ku mne, pritisne ma k zemi „Ukážeme ti, èo je to znásilnenie, ty èierny pes..."

„Myslíš, že môžete cudzincom rozpráva� o znásilnení!" reve tretí. „Poèúvaj - nevieš niè. Ale na znásilnenie sme my odborníci..."

7

„A keï s tebou skonèíme, možno �a necháme nažive," vyp¾úva slová prvý. „Potom môžeš ís� a rozpráva� svetu..."

Snažím sa vytesni� celú spomienku, ale niekedy je to nemožné a ona sa na mòa valí, gniavi ma, temná a dusivá, odporná a zlá. Stále vid im ich tváre, aj teraz, akoby to bolo len vèera. Krvou podliate oèi, zapálené nenávis�ou a žiadostivos�ou. šedivejúce strnisko. Neèistý dych, výpary nieko¾kodenného potu a nepraných uniforiem. Blýskajúca sa èepe¾, keï sa mi jeden snaži rozreza� a strhnú� nohavice. Vykopnem, prudko, mieriac mu na slabiny. Vykríkne od bolesti, spamätá sa a vrazí mi nôž do stehna. Boles� z toho pohybu a màtva váha, èo sa zvalila na moje zviazané ruky. Poï sem, zlatko moje, mám pre teba život...

Pritískam si svojho synèeka k búSiacemu, vydesenému srdcu. To ty si mi dal život, vô¾u ži�, odvahu pokraèova�. A kvôli tebe - a nespoèetnému množstvu ïalších žien a deti, èo nevyviazli z tej hrôzy živé budem sedie� tu za písacím stolom v našej malej garsónke, kým ty pokojne spíš, a zaènem písa� svoj príbeh. Pod sem, zlatko moje, mám pre teba príbeh...

Volám sa Halima. Je to dôležité meno a musíte si ho zapamäta�. fe dôležité, lebo mi ho dal otec sedem dni po mojom narodení na dedinskej slávnosti krstu. V istom zmysle otec predvídal budúcnos�, lebo ma nazval po toni, kým a èim som sa neskôr stala.

Bola som otcova prvorodená a bola som jeho ob¾úbenkyòa. Viem, že to hovoria všetky deti, ale ja som mala s otcom mimoriadne silný vz�ah. Prvých pä� rokov života som bola jedináèik. TúŽievala som po braèekovi alebo sestrièke, aby som sa mala s kým hra�. Zároveò som však vedela, že keby sa mi narodil súrodenec, musela by som sa s nim deli� o rodièov, a to bolo to posledné, po èom by som túžila.

8

slzy pášte

Vždy keï bol otec doma, sedela som ved¾a neho, poèúvala jeho príbehy. Rozprával mi o legendách nášho kmeòa Zaghawa alebo o rodovej linii našej rodiny, ktorá pochádzala z dávnych kmeòových náèelníkov. Alebo mi rozprával o svojej práci, o kúpe a predaji dobytka, kôz a tiav a o cestách cez púšte a hory Darfuru.

Jedného dòa, keï som bola ve¾mi malá, ležali sme na rohožkách pri ohni v strede prístrešku. V každom kúte nášho oploteného pozemku bola okrúhla drevená chyža pokrytá slamou: jedna pre ženy, jedna pre mužov, jedna pre mojich rodièova jedna pre návštevníkov. A uprostred bol drevený prístrešok pokrytý slamou. Tu sme sa zhromažïovali po veèeroch, leòošili okolo ohniska a pozerali na jasné hviezdy, rozprávali sa, trkotali a smiali.

Otec so mnou hrával hru. Je rovnaká ako „Varila myšièka kašiÈku", akú hrávajú Stredoeurópania so svojimi de�mi. Chytil mi ¾avú ruku do svojej a prstom urobil kruh na dlani. „Domèek �avy," oznámil a h¾adel mi uprene do oèi. Potom urobil podobný kruh na predlaktí. „Domèek kravy." Potom vyššie.„Domèek ovce..." Prirodzene, hrali sme tú hru už miliónkrát a ja som vedela, èo bude nasledova�. Chichotala som sa, snažila sa vytrhnú� si ruku a utiec�. „Domèek kuriatka..." pokraèoval a naznaèil kurník na hornej Èasti ruky. A potom, keï som sa zúfalo snažila stoèi� do klbka, vrhol sa mi na pod pazušie. „A èi je tento domèek?"

Vá¾ali sme sa od smiechu, keï ma šteklil a ja som sa snažila vykrúti� sa z objatia. Keï nás hra unavila, natiahli sme sa na rohož a myšlienky sa nám rozutekali po temnej oblohe.

„Ty si moje ob¾úbené dievèatko," mrmlal môj otec, pri èom ma hladkal po vlasoch. „Priniesla si našej rodine tolké š�astie."

„Ale preèo som taká Š�astná, abba¾" pýtala som sa ho. Abba znamená v jazyku Zaghawa otec. V tom veku som stále chcela vedie� „preèo".

9

Otec mi znovu porozprával príbeh o mojom krstovom obrade. V našom kmeni sa musí meno každého die�a�a ohlási� do siedmich dni po narodení, moja mama a ocko boli takí pyšní na svoju prvorodenú, že pozvali na obrad krstu každého. Ocko bol relatívne bohatý muž v rámci našej dediny, keïže vlastnil ve¾a dobytka, oviec a kôz a desiatky cenných tiav. Môj otec teda zabil nieko¾ko zvierat a pripravil hostinu pre všetkých.

Mama sa zotavovala po pôrode - a mala tak robi� ešte štyridsa� dalších dni podlá našej tradicie. Takže moja obávaná stará mama zhromaždila nieko¾ko dedinèaniek, aby pomáhali vari�. Mali sme tácky s dovysoka poukladanými kissrami, cirokovými plackami, èo sa piekli na kovovej platni nad otvoreným ohòom. Mali sme ve¾ké kotly s pretekajúce acidou, hustou kukuriènou kašou. Mali sme misy plné èerstvého šalátu, dochuteného sezamovým olejom a citrónovou š�avou. A mali sme množstvo údeného hovädzieho a kozieho mäsa s horúcimi štip¾avými omáèkami.

Ráno v deò môjho krstu prišlo ve¾a ¾udí a prinieslo dary: jedlo alebo drobné pozornosti. Ženy mali obleèené tope, dlhé šaty z jemného Sifónu, zdobené všetkými farbami dúhy. Nevydaté dievèatá mali najpestrejšie šaty s ohnivými oranžovými a ružovými vzormi, pripomínajúcimi západ slnka. A mu ži vyzerali ve¾kolepo vo svojich bielych hávoch, ktoré im halili telá od hlavy až po päty, prièom na hlave mali biely turban immah,

„Ležala si v chatrèi," rozprával mi otec,„malinké bábätko ved¾a svojej matky. Prišiel sa na teba pozrie� celý húf ¾udi. Ale bola tam starká Suma a vieš, aká je... Prikryla ti tvár.,Prosím, mohli by sme sa pozrie� na tvár die�atka?1 pýtali sa ¾udia stále. Ale starká sa na nich len mraèila a mrmlala nieèo o tom, že �a ochráni pred urieknutím." Urieknutie - alebo Zlé oko - je kliatba, v ktorú všetci Zaghawovia, a aj mnohí iní moslimovia, silno veria. Keïže mama oddychovala a zotavovala sa, starala sa o mòa starká Suma, a tá bola ve¾mi poverèivá. Nechcela.

10

slzy púšte

aby sa ktoko¾vek pozrel na mòa zblížia, lebo èo keby mal zlé úmysly a uriekol ma?

„Je taká krásna aké meno ste jej dali?" pýtali sa ¾udia, ale stará mama sa len hrozivejšie zamraèila a odmietla poveda� èo len slovko.

Otec vydal prísne inštrukcie. Nebol ochotný oznámi� moje meno, kým nebude prítomný èestný hos� a úžasná osoba, tradièná šamanka na&íj dediny. Keï prišla, môj otec ju zaviedol do stredu domu.„Nazývam svoju prvorodenú Halima po tebe" oznámil. Potom voviedli samanku do chatrèe, aby ma mohla požehna�.

„Ale preèo si ma pomenoval po nej.abba?" spýtala som sa otca. Pod¾a tradície nášho kmeòa dávajú rodièia de�om mená po starých rodièoch. Vždy som bola zvedavá, odkia¾ sa vzalo moje meno.

„No, to je dlhá história," odvetil ocko a oèi sa mu smiali v teplom svetle ohòa. „A už sa blíži tvoja chvilka, keï pôjdeš spa�..."

Vedela som, že si zo mòa u�ahuje, a zaprisahávala som ho, aby mi tú históriu rozpovedal. Nakoniec, ako skoro vždy, sa podvolil.

„Spoèiatku som �a chcel pomenova� Suma postarej mame," pokraèoval otec,„ale nedovolila mi to..." Otec prevrátil oèi, obrátiac sa ku mne, a ja som sa zachichotala. Obaja sme vedeli, aká je stará mama: nikdy s nièím nesúhlasila, ak sa tomu dalo vyhnú�. „A potom som si spomenul na s¾ub, ktorý som dal ako mladík. Jedného dòa som bol vonku na �ave, zháòal som dobytok. �ava sa potkla v suchom rieèišti a ja som spadol. Nejakí dedinèania ma našli leža� v bezvedomí a boli presvedèení, že umieram..."

„Ale ty si nemohol umrie�, abba," namietla som. „Celkom iste nie!"

Otec sa zachichotal. „No, nijako sa im nedarilo prebra� ma. Žiadne bylinky ani medicíny so mnou niè neurobili, ¾u

ma rozrezali." Otec odkryl hrubú bielu jazvu na krku. „Chceli mi pusti� žilou a necha� infekciu vytiec�, ale nezabralo to. Ani hidŽáby, ktoré pripravili fakíri, nepomohli..."

Bola som šokovaná. Hidiáby sú silné zariekavacie modlitby, ktoré dedinskí svätci fakíri - pripravovali na ochranu a lieèenie ¾udí. My stopercentne veríme v ich moc. Ak aj ony zlyhali, môj otec musel by� ve¾mi chorý.

„Akoby som bol odhodlaný zomrie�," pokraèoval otec. „Napokon ma vzali k Halime, šamanke. Celé mesiace ma lieèila a ošetrovala, kým som sa nevystrábil. Zachránila mi život, tým som si istý. No a ja som jej teda s¾úbil, že jedno z mojich deti nazvem po nej. A preto sa voláš Halima

Cítila som sa ve¾mi Š�astná, že som zistila, ako som prišla k svojmu menu. šamanka bola milá stará dáma, ktorá èasto navštevovala náš domov. H¾adávaia ma, krièiac na mòa: „Poï sme. pod sem, dievèatko, èo nosíš moje meno!" Objímala ma a t¾apkala po hlave. Vždy som si myslela, že je prosto len rada, že sa voláme rovnako - ale teraz som už vedela, èo to znamenalo pre òu, pre môjho otca a pre mòa.

„Ale preèo ma to robi š�astnou?" naliehala som. ¾úto èas� príbehu mi stále nevysvetlil.„Tebe niè neujde, však, Rathebe?"

„Rathebe" bola prezývka, ktorú mi dal ocko. Existovala slávna speváèka menom Dolly Rathebe a môj otec videl jej fotku, keï bol v jednom z velkých miest. Mala neposlušné naježené vlasy - presne ako ja - a bola to divoká, temperamentná umelkyòa. Žila v krajine menom Juhoafrická republika a spievala o utrpení èiernych Afrièanov, spôsobenom tými, èo verili, že sú lepši ako my. Z nejakého dôvodu si ocko myslel, že keï vyrastiem, budem celkom ako ona.

„V deò tvojho krstu priviedli starú Halimu do chatrèe," pokraèoval otec. „Bola èestným hos�om, takže starká jej dovolila pozrie� sa na tvoju tvár. Sklonila sa, aby �a pobozkala, a zbadala tvoju bielu mihalnicu. Možno už bola stará, ale jej korálikovitým malým oèkám niè neušlo. Zavolala ma do cha

12

Halima Bash i r jc jednou /. tých, ktoré prežili muèenie a znásilòovanie. Jej zloèinom bolo to, že rozpovedala ¾uïom o útoku milície a vládnych vojakov na dievèenskú školu v Darfúrea o násilí na osemroèných žiaèkach. Zaplatila za to obrovskú osobnú cenu.

Marie Woolf

The Independent

Muèili ju, ale neumlèali. Halimina statoènos� je v príkrom kontraste s celosvetovou bezradnos�ou a zlyhaniami v súvislosti s dianím v Dar fúre.

Nicholas D. Krištof

New York Times

Nesmierne straty a utrpenie priviedli I lalimu k rozhodnutiu vyrozpráva� svoj príbeh celému svetu, aby sa dozvedel o bezuzdnom násilí páchanom na mužoch, ženách a de�och v Darfúre. Kniha Slzy púšte je neuverite¾ne nádherná, srdcervúca a mimoriadne dojemná. Sme hrdí na to, že Halima bola schopná nájs� odvahu aj uprostred obrovskej tragédie.

Tak ako jediná riasa bielej farby, ktorá zdobí Halimine èierne mihalnice, aj jej príbeh vyniká nad priemerom. Slzy púšte sú prvou knihou, ktorú napísala žena, vtiahnutá do vojnového konfliktu v Darfúre. Hovorí o húževnatom národe a o neústupèivej odvahe mladej ženy, ktorá odmietla o tom všetkom mlèa�. I lovorí o slátisícoch nevinných ¾udských životov vyhasnutých v jednej z najhroznejších genocíd, aké ¾udstvo zažilo.

» Ïalšie správy