Marko stál vo vstupnej hale Letiska M. R. Štefánika a, čítajúc noviny, po očku sledoval nervózneho chlapca. Peter prestupoval z nohy na nohu, stískal rukoväť kufríka, ustavične sa otáčal a pozeral naňho.
Neznášal čítanie, no bolo lepšie, keď si mohol novinami zakrývať tvár. Našťastie, existovali denníky, ktoré nebolo treba čítať.
Keď podrobne preskúmal krivky akejsi modelky na šiestej strane, opäť zdvihol zrak a pozrel na chlapca. Teda na miesto, kde predtým stál. Odhodil
noviny a postavil sa. Chlapec zmizol.
Nezízal na tie kozy tak dlho, aby chalan mohol ujsť... alebo áno? Pomyslel si, že to krpec nevydržal a utekal na záchod. Vykročil tým smerom.
V rýchlom napredovaní mu bránila skupinka starších moletných dám, ktoré zastali tesne pred toaletami a jedna po druhej, opatrne, akoby sa mohli nakaziť, vstupovali do dámskej časti. Marko niekoľko z nich odsotil. Dámy naňho začali pokrikovať. Zomkli sa okolo neho ako mravce okolo dážďovky.
Možno to bolo pre ich hrubé hlasy, no nerozumel ani slovo. Tlak mu stúpal do výšin, no vedel, že sa nemôže správať príliš násilnícky. Nebol na svojej pôde.
Pokúšal sa predrať k mužským záchodom, ale dámy neprestávali vykrikovať a pútali tak pozornosť okoloidúcich.
Zrazu si uvedomil, že okolo neho ktosi prebehol. Chlapec držal v ruke chrómovaný kufrík a šprintoval k východu.
***
Ten obrovský chlap zavrel dvere, odstrčil Petra ku kabínkam, zohol sa k Miši a, držiac v jednej ruke kufrík, druhou ju nadvihol. Jej telo sa zdalo bezduché.
„Čo ste jej spravili?!“ hystericky zvolal Peter.
„Nič, iba si chvíľku oddýchne,“ pokojne odpovedal chlap. Odniesol Mišu do jednej z kabín, posadil ju na záchodovú misu a zavrel za ňou dvere. Otočil sa k nehybnému Petrovi a povedal: „Volám sa Saša a ty?“
Peter vrhol prázdny pohľad na východ, ktorý Saša blokoval, uprene sa mu zahľadel do čiernych očí a zasa pozrel na kabínku, v ktorej bola Miša. Trvalo dlho, kým strach a prekvapenie ustúpili a mozog znova fungoval.
„Peter,“ zašepkal takmer nečujne.
„Peter!“ Saša zvolal jasne. Chlapec odtrhol zrak od kabínky, v ktorej v bezvedomí sedela jeho sestra.
„Čo?“ naznačil perami, nešlo mu to vysloviť.
„Neboj sa o sestru, o chvíľu sa preberie,“ povedal Saša upokojujúco. Peter nevedel, čo si má o ňom myslieť. Vlastne mal pocit, že už zopár hodín vôbec nemyslí.
„Čo?“ vyriekol, tentoraz so zvukom. V tom čo boli zastúpené stovky otázok, ktoré sa mu naraz vyrojili v hlave.
„Lebo to tak muselo byť.“
„Muselo?!... Čo muselo? Chcem ísť domov!“ zašuškal Peter prosebne. Nesmierne ho pálili oči.
„Nesmieš ísť domov.“
„Ja chcem ísť domov, nechcem byť tu, ja...“ Nemohol ďalej hovoriť, slová mu uviazli v hrdle ako suchý rožok.
„Nemôžeš ísť domov, lebo by si tým ohrozil svoju rodinu, nemôžeš zavolať policajtov, patria k nim.“ Saša nestrácal čas.
„Ohrozil? Ku komu? Nerozumiem, veď on mi pove... povedal.“ Peter sa nevedel rozhodnúť, či sa má spytovať, alebo plakať.
„Natáral ti, že keď odnesieš kufrík, môžeš ísť domov a nemáš sa čoho báť, však?“
„A... ale hovoril pravdu, nie?“ spýtal sa Peter nezvyčajne tenkým hlasom.
„Myslíš...? A nezdá sa ti čudné, že by ťa len tak pustili? Veď si ich videl.“
„Všetko je čudné!“ skríkol Peter. Do slov sa mu pomaličky vlievala sila, rovnako ako teplá krv do rúk. Po chvíli pokračoval: „A čo keď som ich videl?“
„Môžeš ich identifikovať,“ rýchlo odpovedal Saša.
„Ale... ja som im sľúbil, že nikomu nič nepoviem.“
„To je pekné... No ľudia ako oni neveria sľubom.“ V miestnosti zavládlo bzučivé ticho. Peter neprestával hľadieť Sašovi do očí. Akýmsi zvláštnym spôsobom ho tá hlboká čierna upokojovala. Nestačilo to.
„A čo mám teraz robiť?“ spýtal sa zúfalo.
„Musíš ujsť.“
„Ujsť? Ja... ale... ako môžem ujsť?“ Keď si spomenul na Marka strážiaceho v letiskovej hale, vytratili sa mu z tváre aj posledné zvyšky farby.
„Ujsť.“ Saša sa zhlboka nadýchol a dodal: „Obaja musíme ujsť.“
„Obaja?“
„Obaja... Peter, ja viem, čo by sa ti stalo,“ Saša badateľne zrýchlil. „Voľakedy by mi nezáležalo na tom, čo sa stane chlapcovi ako ty. Dnes je to inakšie. Chcem ti pomôcť, Peter. Myslím, že sa ešte preleje veľa krvi. Špinavej krvi.“ V očiach sa mu zablyslo. „A ty za nič nemôžeš.“
Krv? Petrovi v mysli rezonovalo iba toto slovo.
„Čo sa mi stane?... Oni... Oni ma chcú zabiť?“
„Nemajú dôvod nechať ťa žiť. Nielenže ich môžeš ohroziť, navyše sa dá na tvojom zdravom tele dobre zarobiť.“
„Ja? Moje... telo... Prečo?“
„Pečeň, obličky, srdce. Všetko zdravé... a použiteľné.“ Posledné slovo povedal mrazivo chladne. Peter chcel niečo povedať, no Saša zdvihol ruku a umlčal ho.
„Pozri, nemáme veľa času. Tu,“ z náprsného vrecka vytiahol pero a kúsok papiera, „máš adresu. Choď tam. Stretneme sa zajtra o takomto čase. Nikomu z rodiny nevolaj, nevolaj na políciu. Nasadni na autobus, vlak, čo len chceš, a vypadni z tohto mesta. Tu máš nejaké peniaze. Malo by to stačiť.“ Strčil mu do ruky papierik s adresou a dve stokorunáčky. „Zober tento kufrík,“ ukázal na jeden z pochrómovaných kufríkov stojacich pri umývadle, „ja vezmem druhý. Prines ho tam. Ten kufrík je veľmi dôležitý. Bez oboch kufríkov nemáme šancu.“ Saša podišiel k jednému z kufríkov a dal ho Petrovi.
„Ver mi... A teraz bež!“
Peter mu ešte chvíľu pozeral do očí. Hľadal v nich odpovede na otázky, ktoré nepoložil. Neúspešne.
Pevne stisol kufrík, pozrel na kabínku, kde bola Miša, a vybehol von.
Utekal zo všetkých síl. Netušiac, prečo a kam. Chcel utiecť čo najďalej. Sotva vnímal, okolo koho beží. Videl len východ a za ním tmavnúci deň. Už bol takmer pri dverách. Spomalil a obzrel sa. Najprv nevedel, na čo sa pozerá, no keď si to uvedomil, zamrel od strachu.
Marko sa rútil k nemu. Peter sa v sekunde otočil a ešte s väčším úsilím utekal k neďalekým posuvným dverám. Urobil len niekoľko rýchlych krokov. Niekto, a on presne vedel, kto, ho schmatol za golier zimnej bundy. Trhlo ním dozadu. Kufrík mu vypadol z ruky. Marko sa pokúšal chlapca spacifikovať, ten však divo kopal a mykal sa. Obor tlačil Petrovi na hrudník ako na prázdnu tubu zubnej pasty. Tak silno, že sa nemohol nadýchnuť. Visel vo vzduchu zvieraný mohutnými ručiskami.
Chcel kričať, no nevládal. Mal pocit, že mu popraskalo niekoľko rebier. Ďalej sa už nemohol brániť. Ochabol. Marko uvoľnil zovretie. Kým si Peter stačil uvedomiť, čo sa stalo, bol voľný.
Marka držal za krk niekto ešte väčší a silnejší, ako bol on. Vyzeralo to, akoby sa stretli dvaja obrí bratia. Na Markovej tvári sa miešalo prekvapenie so zdesením.
„Bež!“ zreval Saša. „Dlho ho neudržím!“
Petrovi nebolo treba dvakrát hovoriť. Schmatol kufrík a vybehol von.
|
02/3300-2333 (Po-Pia 10:00-18:00)
honey (Nové Zámky)
