Kniha Milenka z Ružového útesu (Rexanne Becnelová)

Isolde stála v ruchu, èo napåòal kaplnku, a sústredene sledovala prácu. Robotníci boli šikovní, no aj tak sa jej zdalo, že všetko trvá omnoho dlhšie, než oèakávala. Utešovala sa myšlienkou, že keï skonèia, hradná kaplnka bude krajšia ako kedyko¾vek predtým.

Jej otec nebol naklonený úpravám prostého svätostánku, lenže ona to¾ko nástojila, až napokon ustúpil. Dúfala, že výsledok ho ohromí, a tak pristane aj na ïalšie zmeny, ktoré chcela na hrade presadi.

Sama pre seba sa usmiala. Všetko sa podarí: rozkvitne nová záhradka, v hlavnej sále sa zaskvie ozdobná kozubová rímsa s motívom vlka a ruže, ktorý už teraz zdobí erb jej otca. Okolo panského stola budú visie nové bohaté gobelíny. A neslobodno zabudnú na nové držiaky na fakle: s miskami na zachytávania kvapkajúcej smoly, aké videla u starostu v Chesteri.

Zadívala sa na stenu a prižmúrila oèi, aby vnímala farby, nie detaily. Tento trik úspešne využívala aj pri vyšívaní, no na väèšej ploche zaberal ešte lepšie. Vystrela ruku a vo¾ne mávla zápästím, akoby sama ma¾ovala.

„Rieka sa musí smerom k oltáru rozširova," zamrmlala. „A slnko je príliš tmavožlté. Treba použi jemnejší odtieò."

„Presne tento odtieò som vybral na obraz, èo som ma¾oval pre chesterského opáta," ozval sa maliar, ktorý stál ved¾a nej.

„Ale tu musí by o nieèo bledšie," nástojila. „Lebo to nie je iba slnko, je to veèný symbol nebeskej slávy."

Muž po chvíli váhania prikývol. Nerád prijímal rozkazy od ženy, nieto ešte od takej mladej. Bola to však dcéra hradného pána, nemohol sa jej teda vzoprie. Okrem toho vytušil, že keby nenama¾oval fresku pod¾a jej predstáv, chopila by sa štetca sama.

„Ako dlho to ešte potrvá?" vzdychla Isolde.

Maliar pokrèil plecami a utrel si prsty o širokú plátennú koše¾u. „Ešte pol druha dòa budem ma¾ova a potom dva alebo tri dni musí obraz schnú."

„Výborne, lebo už v nede¾u tu otec Clemson odslúži slávnostnú svätú omšu. Mimochodom, vás aj vášho pomocníka pozývam do našej rodinnej lavice," doložila Isolde. „Chcem pred všetkými oceni váš ve¾ký talent."

Muž znovu rozpaèito mykol plecom, no lichôtka mu padla dobre.

Isolde si pripomenula, že maliara musí èastejšie chváli. Bola taká zaneprázdnená, že niekedy zabúdala na to, èo od nej ¾udia oèakávajú. Vzdychla a siahla do rukáva, kde mala zrolovaný pergamen s náèrtom krucifixu. Jej matka sem pôvodne chcela umiestni keltský kríž - symbol svojej waleskej vlasti. Otec Clemson bol naklonený skôr klasickejšiemu tvaru kríža s postavou umierajúceho Božieho Syna. Isoldin otec vyhlásil, že sa musia dohodnú bez neho, takže všetko napokon zostalo na jej pleciach.

Èo má robi? Nechcela protireèi matke, ale ani kòazovi svojmu spovedníkovi. Otec Clemson si totiž mohol celkom ¾ahko poveda, že táto mladá hriešnica potrebuje strávi nieko¾ko hodín na kolenách, pretože Pánovi neprejavuje dos úcty. Mohla len dúfa, že nájde riešenie, ktoré uspokojí jednu i druhú stranu.

A naozaj: Riešenie sa jej vynorilo v mysli akoby niè, zjavilo sa v tom krátkom okamihu úplného pokoja, po prebudení. Použijú keltský kríž, len omnoho vyšší a širší, než aký kedy videla. Doprostred vyrežú postavu Spasite¾a, ale ramená kríža za ním budú zdobi keltské znaky. Nad hlavou bude ma nebo, pod nohami zem. A po pravici a ¾avici oheò a vodu. Živly, Božie dary ¾uïom. A uprostred najväèší Boží dar ¾udstvu - jednorodeného Syna.

Rýchlo si svoju predstavu naèrtla a hneï jej bolo jasné, že niè lepšie dosia¾ nevytvorila. S napätím oèakávala názor matky a kòaza.

Vyšla z kaplnky poh¾ada niekde tých dvoch. Kráèala rýchlo, hlavu mala plnú predstáv odtieòov okrovej a olivovej a mimoriadne živej purpurovej farby, ktorú v duchu umiestòovala na fresku. A tak si vôbec nevšimla hlúèiky ¾udí postávajúcich na nádvorí, ani dva cudzie kone, ktoré pred stajòou obriaïovali paholci. Až keï vstúpila do hlavnej sály a uvidela tam Gwen s jej najlepšou priate¾kou Laviniou, dve dospievajúce dievèinky, ako vzrušene poskakujú, zaèala si uvedomova okolie.

„Èo sa vám porobilo?" spýtala sa mladšej sestry. „Kde je mama? A otec?"

„Je vo svojej pracovni, pretože práve dostal správu od vojvodu z Normandie," vykríkla Gwen. „Myslíš, že vojvoda príde? Na Rosecliffe?"

„To radšej nie!" zhíkla Isolde. „Teda dúfam, že nepríde pred dokonèením kaplnky!"

Gwen si ju pohoršene premerala. V trinástich rokoch sa už pokladala za dámu a nechápala èudesné záujmy staršej sestry. „Isolde je bláznivá, väèšmi ju zaujíma omietka a farby ako tá hrôza, èo nosí na hlave a nazýva úèesom," dramaticky pošepkala kamarátke Lavinii. „A tie šaty!" pokrútila hlavou.

„Mne ide o viac, ako len o úèes a šaty, Gwen. A všetci dúfame, že aj ty si raz rozšíriš záujmy. Žia¾, kým svitne ten deò, musíme znáša tvoje detinské správanie."

Isolde hrdo odkráèala, ignorujúc sestrine oduté pery. Ak otec

dostal správu od samého vojvodu z Normandie, aj ona si ju chce vypoèu.

Pracovòa hradného pána bola neve¾ká, ukrytá za ažkým damaskovým závesom. Musíme sem da poriadne dvere s okienkom a priezorom a kovovým klopadlom, pomyslela si Isolde. Súkromie a bezpeènos, to je to, èo pán Rosecliffu potrebuje. Ale teraz jej záves vyhovoval - pritajila sa za ním a nastražila uši.

„Kedy bude korunovácia?" zaèula zvnútra otcov hlas.

„V polovici decembra vo Westminsterskom opátstve," odvetil neznámy mužský hlas. „Ale ešte predtým vojvoda zasadne so svojimi vazalmi a prijme od nich osobnú prísahu vernosti. Najlepšie bude, ak sa vydáte na cestu už v najbližších dòoch."

„Tak skoro!" To sa ozvala Isoldina matka. „Rand, ani nestihnem niè pripravi..."

„Drahá Josselyn," tíšil ju manžel. „Nemáš èo pripravova. Zabalíš nám len to najpotrebnejšie a vyrazíme."

„Ale èo s dievèatami? A èo s Gavinom? Práve keï je v Ludlowe..."

„Pošleme poòho posla, príde za nami do Londýna."

Londýn.

Isolde pri zvuku toho mena stuhla. Všetci pôjdu do Londýna? Na korunováciu? A potom si uvedomila, èo to znamená. Henricha, vojvodu z Normandie, pomerne nedávno menovali za následníka krá¾a Štefana. Ak ho idú korunova, starý panovník umrel.

Znovu sa ozval otcov hlas: „Možno tam príde môj brat John, veï hrad Aslin nie je ve¾mi ïaleko od Londýna. A ak sa ukáže aj Halyard, môžem s ním hovori o Isolde."

Jeho dcéra, stále ukrytá za závesom, smutne zvesila plecia. So strýkom sa ešte nevidela a výlet do Londýna pokladala za lákavé dobrodružstvo. Ale netešila sa naò, ak výsledkom má by jej sobáš s Mortimerom, najstarším synom lorda Halyarda.

Bez rozmyslu trhla závesom a vbehla do pracovne. Uprelo sa

na òu nieko¾ko párov oèí. Stáli tam nielen jej rodièia, ale aj dvaja neznámi muži a spolu s nimi kapitán hradnej stráže Osborn a správca Odo.

„Isolde," karhavo zvýšila hlas jej matka.

Otec si ju premeral prísnym poh¾adom. „Dcéra moja, iste vidíš, že som zaneprázdnený. Poèkaj ma v sále."

„Ale otec, ja sa nechcem vyda za Mortimera!" zvolala. „Sám to dobre vieš!"

Nastalo trápne ticho, no Isolde neustúpila. Rozochvene sa nadýchla. „Dobre, poèkám a vonku. Ale nikdy nepristanem na taký hlúpy plán."

Ktosi ticho zhíkol - to¾ká drzos voèi hradnému pánovi, obávanému Randulfovi Fitzovi Hughovi! Isolde sa len zvrtla a vybehla z miestnosti. V hrôze zabudla na kaplnku aj na fresku, na návrh kríža, ktorý mala stále pripravený v rukáve. V hlave sa jej usídlila jediná myšlienka: naozaj ju chcú vyda za to chudor¾avé chlapèisko, navyše protivného horenosa!

Ponevierala sa v sále; vedela, že otec ju nároèky necháva dlho èaka. Až keï poslovia koneène odišli, bezmála znovu vbehla do jeho pracovne. Napokon však zaala zuby, sadla si na chodbe a rozochvene si obhrýzala nechty.

Koneène z miestnosti vyšla aj matka a vykroèila rovno k nej. „Ešte stále nevieš, ako sa treba rozpráva s otcom?" šepla Josselyn. „Ten hlúpy výbuch ti nepomohol, práve naopak."

„A èo mám robi? Otec ma vôbec nepoèúva!" zúfalo zvolala Isolde.

„A ty poèúvaš? Ko¾kokrát som ti povedala, že nedopustím, aby moje deti sobášil proti ich vôli? No? Ko¾kokrát?"

„Dobre, mama, ale..."

„Viem, neveríš mi. Ach, drahá moja Isolde! Budú vari aj Gavin, Gwen a Elyssa rovnako zaatí ako ty?"

Isolde sklonila hlavu a pozrela si na zopnuté ruky. Neprítomné si oškrabkávala farbu z prstov. „Hnevá sa otec?" hlesla.

„O tom nepochybuj. Ale máš šastie, že dnes dostal dobrú správu: po devätnástich rokoch budeme ma koneène jediného a nespochybnite¾ného panovníka. Na jedno a však upo-

zorním - tvoj ostrý jazyk ho práve presvedèil, že ve¾mi potrebuješ manžela, aby a skrotil."

„Mòa má niekto skroti? Mama, aj teba tvoj manžel skrotil? Mne sa to nezdá." Isolde si neskoro zahryzla do jazyka.

Matkina krásna tvár však zmäkla v úsmeve. „Myslím, že ja a tvoj otec sme sa jednoducho našli. On riadi svoje záležitosti a ja svoje. Lenže aj tak som jeho manželka a ty jeho dcéra. Kým mne povo¾uje samostatné rozhodovanie, teba chce vies a vychováva. Myslím, že ani sám neverí, že by si už zvládla povinnosti manželky a domácej panej. Azda práve preto," Josselyn sa uškrnula, „ti za muža vybral Mortimera Halyarda. Je to totiž skôr chlapec než chlap."

Isolde pokrútila hlavou. „Chceš poveda, že ma plánuje vyda za muža... teda chlapca... ktorý si ani nebude plni manželské povinnosti?"

Matka sa zasmiala, no potom si k nej sadla a vzala ju za ruku. „Nie, to som nechcela poveda. Aj keï ktovie, možno sa tvoj otec nevie zmieri s tým, že jeho dcérenku raz niekto pripraví o nevinnos."

Isolde to nechápala. Už dávno vedela, ako to býva medzi mužom a ženou, pretože jej matka vždy úprimne odpovedala na všetky otázky spojené s týmito citlivými záležitosami. „Tak preèo ma vôbec núti do sobáša?" búrila sa. „Preèo nemôžem zosta slobodná, kým si nenájdem niekoho, kto by oslovil moje srdce?"

Matka pokrútila hlavou. „Isolde, neodvolávaj sa na rozum. Ve¾mi dobre vieš, že tvoj otec v tejto záležitosti poslúcha len vlastnú prudkos. Vie, že sa musíš vyda, a zároveò si uvedomuje, že tvoja vo¾ba manžela je pre osud tohto hradu životne dôležitá. No v skutoènosti sa mu tá predstava protiví - a práve preto privítal ponuku lorda Halyarda."

Isolde si skrížila ruky na prsiach. „Mne je celkom jedno, že Halyardovci majú moc aj peniaze. Mortimera si nevezmem, je to hlúpe chudor¾avé decko. Navyše má vyrážky. A vždy keï naòho èo i len pozriem, oèervenie ako vlèí mak. Pritom prisahám, že naòho pozerám len zriedka a zakaždým nechtiac."

Josselyn sa rozosmiala. „Neboj sa, aj on raz dospeje."

„Dobre, ale ne¾úbim ho!"

Teraz jej matka zvážnela. „Isteže. To viem."

Na druhej strane chodby vyzrel spoza závesu Rand. Isolde sa naòho zadívala a na chví¾u ho nevidela ako svojho otca, lež ako matkinho manžela - muža, ktorého si zamilovala a pripútala tá silná a bystrá žena.

Hoci sa Isolde s otcom èasto škriepila, pravda je, že potrebuje muža ako on. Silného a nežného. Sebavedomého, obèas až príliš, no predsa spravodlivého. Muža, ktorý necúvne pred vášòou a láskou.

Odrazu sa ho prestala bá. Vstala. „Možno je tvrdohlavý," povedala potichu matke, „no ja nie som o niè mäkšia."

Svätá pravda, pomyslela si Josselyn, keï sa dívala, ako jej najstaršie diea kráèa k Randovi. Isolde bola ukážkou anglickej hrdosti aj waleskej zaatosti. Chudák Mortimer Halyard nikdy nedospeje nato¾ko, aby mohol ži s takou ženou.

Josselyn sa zamyslela. Najlepšie by bolo, keby jej dcéru dostal za ženu nejaký Walesan - muž mocný ako skala. Rand jej chcel vybra skôr poddajného Anglièana. Kde nájdu pre òu toho pravého?

Alebo si ho nájde sama?

„Ko¾kí sú?" zavrèal Rhys, keï mu Linus na šiju a plecia pripevòoval hornú èas brnenia.

„Na turnaji je šestnás rytierov," vyratúval jeho vysoký panoš. „Takže to je... to je..." Linus sklopil zrak a poèítal na prstoch. Rhys vedel, že ani najjednoduchší výpoèet nie je preòho hraèka.

„Osem súbojov," doložil Gandy. „Potom štyri. Potom dva."

„Osem," prikývol Linus. „Potom štyri. Potom dva."

„Bože dobrý, v tejto stodole je ozvena," zasmial sa bystrý Gandy.

„Daj tomu chudákovi chlapcovi pokoj," pokarhal ho Tillo, ktorý práve dokrivkal dnu.

Keï lord Randulf Fitz Hugh s manželkou Josselyn odídu do Londýna na korunováciu nového krá¾a, na hrade Rosecliffe nechajú svoju dcéru Isolde. Má to by trest, pretože sa vzbúrila proti otcovmu rozhodnutiu vyda ju za syna jedného zo spojencov. Isolde je presvedèená, že manžela si má nájs sama a cestu k nemu jej ukáže srdce. Ako doèasná hradná pani si spoèiatku poèína dobre, no jedného dòa sa dopustí osudnej chyby: povolí vstup do hradu skupinke potulných spevákov vedených mladým mužom, èo sa predstaví ako trubadúr Reevius. Isolde však nemá ani najmenšie tušenie, že tento príažlivý mládenec je v skutoènosti obávaný waleský rebelant, ktorý prisahal pomstu jej rodièom i jej samej...