Zväèši� obrázok

Gorila.sk na Facebooku

Gorila.sk:
Je autorom siedmych románov, ktoré boli publikované v slovenèine, èeštine a angliètine a medzi najznámejšie patria Slovanská mágia, Mágia peòazí a Brány meonu. Autor v románe opisuje mafiánske praktiky, ktoré sú bezoh¾adné. Sústredí sa na výpalníctvo, obchod s bielym mäsom, nakrúcanie pornografie a korupciu, ktorá zasahuje do štátu. V knihe rozoberá vznik prvých zloèineckých skupín, rozdelenie moci a vplyv podsvetia na štát. Neskrýva sa za pseudonym, ale píše pod svojim skutoèným menom. Autor taktiež odkrýva fungovanie spoloènosti. V príbehu sa nachádza motív rozvratu osobnosti, témy zla, násilia, smrti a šialenstva a obsahuje aj dojímavé pasáže. Je to generaèná výpoveï o Slovensku a živote na Slovensku.

Jozef Karika sa narodil 15. november 1978 v Brezne. Študoval na vysokej škole históriu a filozofiu Je slovenský experimentálny spisovate¾ a publicista.
Peter Bóry - © Tento popis je autorským dielom vo výhradnom vlastníctve Gorila.sk, jeho kopírovanie bez súhlasu nie je povolené.

---

Drsný a zároveò dojímavý mafiánsky román o úpadku jednej celej generácie. Traja kamaráti dozrievajú pod vplyvom spoloèenského diania. Život im ponúka rozlièné spôsoby, ako si vydoby� spoloèenskú prestíž. Odolá ich priate¾stvo nástrahám, alebo ich rozdelí v svete financií a zloèinu taký neoèakávaný cit, ako je láska?

Logický re�azec myšlienok sa spustil, už sa to nedalo zastavi�.

„Máš niekoho iného?" poèul sa vyslovova� otázku.

Pokývala hlavou. „Hej."

Vyrazilo mu to dych. Premkol ho chlad, ako keby skoèil do bazéna s ¾adovou vodou.

„A je to vážne?" Pokúsil sa o od¾ahèený tón. Veï mu predsa nemohla len tak uniknú�, vyšmyknú� sa mu zo života.

„Asi áno, nechaj ma už."

„Takže len asi?" Tušil, že sa púš�a do nieèoho, èím veci len zhorší, ale nevedel sa ovládnu�.

„Prestaò s tým. Tak nie asi, ale urèite. Si spokojný?"

Nebol spokojný, cítil sa horšie. Srdce mu bilo, ve¾mi to bolelo, v ušiach huèala krv. Celá chodba, všetci ostatní, celý svet zmizol. Ostalo iba bo¾avé bitie srdca, ¾adová víchrica vo vnútri, šumenie krvi a Lena.

„Kto je to?"

Keï neodpovedala, chytil ju za ramená, potriasol. Zdalo sa mu, že sa dokonale ovláda. Nieèo mu hovorilo, aby to nechal tak a odišiel, ale bol to len slabý hlások, huèanie krvi v ušiach ho prehlušilo.

„No kto je to?!"

Odhodila mu ruky, otoèila sa, odchádzala.

Dobehol ju.

„Poèkaj, spali ste spolu?" Jeho zvyèajná rozvaha sa vznášala kdesi nad ním spolu s tou èas�ou vedomia, ktorá pozorovala, èo robí, a ticho mu hovorila, že to robí zle, najhoršie, ako môže.

Chytil ju, pritisol o stenu.

„Tak spali ste spolu?!"

„Hej!" Z oèí jej vyhàkli slzy.

Huèanie náhle zosilnelo, srdce bilo tak ako ešte nikdy, jej blízkos� prchavo vypåòala prázdne vesmíry, ktorých bol odrazu plný. Prisal sa k jej perám, pritisol sa k jej telu, silno, najtuhšie, ako sa dalo.

Bránila sa, škriabala, skúsila ho kopnú�, no pritlaèil ju k ste-

117

ne. Inak sa mu nedalo. Všetko sa krútilo, prázdny vesmír ho stravoval, ak sa okamžite nenaplní, tak zomrie. Chodba bola èervená, krv huèala, dýchal, ale dusil sa. Na chodbe nikto nebol. Každú chví¾u však mohol niekto prís�.

Držal ju silno, prsty jej zabáral do tela, vzlykala boles�ou, bol niekto iný. Chytil ju pod krkom, stlaèil, bozkával ju na ústa, ktorými ho hrýzla, prehítal medenú chu� krvi.

Stlaèil viac, obe ruky jej vyleteli k hrdlu, skúšala jeho zovretie uvo¾ni�. Druhou rukou jej skízol k pásu, nahmatal zips na nohaviciach, trhol. Látka zapraskala, stále držala. Trhol znova, na dlažbu chodby dopadli dva gombíky. Znelo to ako padajúce perly.

Stále ju držal, nemohla dýcha�, plakala. Stiahol jej nohavice ku stehnám, nohavièky ich nasledovali. Chytil ju za vlasy, otoèil chrbtom k sebe, ako keï to robili prvý raz. Stále sa bránila, no už menej, nevládala, bála sa. podliehala jeho brutalite a nástojèivosti, stále ho trochu ¾úbila. Vnikol do nej, priamo na chodbe plnej dvier, pod chladnými neónovými svetlami. Prirážal, rukou jej zapchával ústa, druhou ju zvieral v páse a pridržiaval, keï sa pokúsila vykåznu�.

Hrýzla ho do prstov, už sa krútila menej, vzlykala, zaèala priráža�, najprv slabo, zdráhavo, potom èoraz rýchlejšie, až to bolo znova tu, znova jeden celok, jeden organizmus, vzdychajúci, zrých¾ujúci až do výbuchu nebeskej slasti, dnes okorenenej chu�ou síry, èo sa vyvalila z ich hlbín, aby ich zaliala, utopila a stiahla naspä� do håbok.

„Nedám si �a,a zašepkal, keï znova dokázali hovori�. Pot ich zalieval, s�ažka oddychovali, sedeli na dlažbe, chladilo to, neóny blikali.

Dala mu facku, silnú a žeravú, a s plaèom odbehla do izby.

Michal doteraz nevedel, èo je to peklo, ale nasledujúce týždne a mesiace s¾ubovali, že mu ho ukážu. Lena si zaèala s akýmsi hudobníkom vo Fi¾akove alebo Luèenci, Michalovi sa tie mestá stále plietli. Mal skoro tridsa� rokov, robil elektronickú hudbu.

118

hrával na basovú gitaru, žil umením. Mohol si to dovoli�, jeho rodièia mali ve¾kú pizzeriu, Dávid - tak sa volal - bol dobre zabezpeèený. To všetko sa Michalovi podarilo z Leny vytiahnu� v jej slabých chví¾kach, najmä potom, keï sa mu znova oddala, keï boli zase nieko¾ko minút spolu, aby sa hneï potom odtrhli, ona sa prepadla do náruèia iného a on do mrazivého pekla, v ktorom sa nedalo dýcha�, sústredi�, myslie�, ži�.

Celé týždne zostali v zajatí bolestivého trojuholníka, ktorý z nich vyciciaval silu a všetko pekné. Michal nejedol, matka sa bála jeho strhanej tváre, nevedela, èo to znamená.

Trojuholník žiadostivosti ich zajal vo svojom zovretí a odmietal pusti�, až kým z nich všetko nevycicia, kým ich nepremení na živé màtvoly, alebo kým niekto neodstráni jeden z jeho vrcholov, tým, že sa zabije.

Michal ve¾a ráz prisahal, s¾uboval sám sebe, prikazoval si, že sa Leny už nikdy nedotkne, ani na òu nepozrie, aby zabudol. Ak niektorý týždeò aj vydržal, tak ten ïalší bol ešte hoiší. Všetci traja to tak robili, nenávideli sa èoraz väèšmi, a zároveò sa èoraz väèšmi milovali, okrem Michala a Dávida, ktorí sa iba nenávideli.

V piatok pred zaèiatkom skúškového obdobia mu definitívne s¾úbila, že s Dávidom skonèí, že sa s ním rozíde.

V sobotu zazvonil telefón, volala ona.

„Chcem ti len poveda�, že som sa s Dávidom zasnúbila. Je to definitívne, budeme sa bra�. Už mi nikdy nevolaj."

„Lena, nerob to." Zase tón hlasu, aký nepoèul od skúšky s Hurtekom. Znova ho prekvapila tá panovaènos� a kovový chlad.

Lena na chví¾u zaváhala. Obaja cítili, že v týchto sekundách urèujú svoj osud, že sa ich životy lámu ako ¾adové kryhy, na ktoré sa v posledných mesiacoch aj podobali.

„Už mi nevolaj, budeme sa bra�," zopakovala rozhodne.

Chvi¾u bolo ticho.

„Faber suae quisque fortunae1," povedal Michal tým kovovým hlasom a zložil slúchadlo.

119

1 Každý je strojcom svojho š�astia

Skúškové obdobie zvládol. Už týždeò po Leninom telefonáte sa dokázal sústredi� na uèenie. Bol jej skoro vïaèný, že našla silu nieko¾komesaèné trápenie ukonèi�, rázne ho pretnú�. Niè necítil, rozprestieral sa v òom len bezrozmerný chlad, ktorého dokonale rovnú hladinu obèas sèeril prudký záchvev nenávisti k Dávidovi. On za to mohol, on mu ju prebral; zaèal si s òou, keï ešte chodila s ním, postavil sa tým proti nemu, zosmiešnil a urazil ho.

Chlad sa rozpínal a požieral ho zvnútra. Nemohol plaka�, ani sa ¾utova�. To všetko boli príliš ¾udské emócie, na míle vzdialené tomu, èo prežíval.

Ani k Lene už niè necítil, vyhaslo to; bál sa, že navždy a ku všetkým ženám, ku všetkým ¾uïom. Zdalo sa mu to prehnané a zároveò celkom prirodzené.

V internáte býva� nedokázal. Každé zákutie mu ju pripomínalo, jej dotyky, poh¾ady, spoloèné vyvrcholenia. Radšej každý deò dochádzal z Ružomberka.

V škole preberali filozofiu devätnásteho a dvadsiateho storoèia. Michala zaujali najmä filozofi, ktorých myšlienky ho doteraz znechucovali, dokonca mu pripadali odporné. Teraz ich chápal; zdalo sa mu, že im dokonale rozumie a že skúsenos� s Lenou mu pomohla vidie� svet pravdivejšie.

Ako prvý ho oèaril Arthur Schopenhauer so svojimi pesimistickými tézami. Na prvý poh¾ad to vyzeralo len ako ponosovanie sa frustrovaného starca. Racionalitì a logike podopierajúcej jeho tézy sa však nedalo odporova�, dostávali sa pod kožu, nedali sa vyhna� z mysle.

Svet je iracionálny a zlý, je to najhorší zo všetkých možných svetov. Vládne v òom slepá vô¾a, neberie sa oh¾ad na žiadnu morálku. Èlovek zo svojej prirodzenosti nemôže by� š�astný. Všetci ¾udia sú neš�astní, a preto závidia každému, kto si na chví¾u vytvorí ilúziu, že je š�astný.

Friedrich Nietzsche zašiel ešte ïalej. Áno, život je náhodný, neexistuje žiadny jeho zmysel, nejestvujú nijaké všeobecné hodnoty, ani dobro a zlo. Morálka davu je len manipulaèný prostriedok, neodráža niè skutoèné, niè vyššie. Èlovek si

120

má vytvori� vlastnú morálku, vlastné hodnoty, celkom nezávislé od hodnôt davu. Schopenhauerove a Nietzscheho myšlienky vytvorili základ, z ktorého Michal vychádzal a h¾adel na všetko okolo seba. K nim neskôr pridával ïalšie.

Sartrovo chápanie èloveka ako projektu, ktorý nie je dopredu daný, môže by� èímko¾vek, pudovým zviera�om aj duchovnou bytos�ou, záleží len od konkrétneho jedinca, ako sa bude životom utvára�.

Zaujala ho aj filozofická postmoderna, ktorá dotiahla tieto myšlienky do konca, a tvrdila, že èlovek nemá trvalé Ja, nemennú identitu. Naopak, nabádala ho ku hre, aby sa zbavil predstavy, že by mal by� stále tým istým „niekým", stále podlieha� jednej morálke, pravde, náboženstvu alebo predstave o vlastnej identite. Namiesto toho by mal experimentova�, stále sa nanovo utvára�, neby� stále tým istým nudným „niekým".

Po èase sa cítil ove¾a vo¾nejší, mal pocit, že ho filozofia oslobodila. Mohol robi� všetko, èo chcel, v podstate na tom nezáležalo, neexistoval nijaký zmysel života, okrem toho, aký si sám vytýèi. Keïže hodnoty samy osebe neexistovali, v princípe nebol rozdiel medzi zabíjaním ¾udí a chovaním vèiel. Oboje bolo len výplòou èasu, èo zostával do smrti vo svete bez Boha, zmyslu, spravodlivosti alebo pravidiel. Prestal organizova� zbierky pre postihnuté deti. Je jedno, èi sa majú

dobre alebo zle; je jedno, èi žijú alebo umrú.

***

„Tak dobre, ale len raz," povedala Denisa.

„Už bolo na èase," usmiala sa Andrea. Pred mesiacom oslávili ïalšieho Silvestra. Denisu x-kom dopovala už rok. Zdalo sa, že to koneène zaèína prináša� výsledky. Mala oslabenú vô¾u, nevedela vzdorova�, myslelo jej to pomaly. Presne tak, ako to Johny od zaèiatku chcel. Páèila sa mu. Pod¾a neho mala fajn tvár, akurát na kameru, vyšportovanú postavu, dobre sa hýbala. A Dave vravel, že sa s òou parádne kefuje. Okrem toho bola naivná, dôverèivá, rada si kupovala kopec zbytoèných sraèiek, nemala v Londýne nikoho naozaj blízkeho.

121

» Ïalšie èlánky v blogu