Gorila Blog

Veronika z Plamienka: Ako èeli� vlastným stratám

V minulom roku som mala vzácnu príležitos� sta� sa jedným z dobrovo¾níkov v Dennom centre Plamienok n.o., ktorí majú pomáha� s program pre deti, ktoré stratili súrodenca. Súèas�ou mojej prípravy bol aj kurz s názvom Sprevádzanie rodín v smútení, poèas ktorého sme sa pokúšali èeli� vlastným stratám, tak aby nám nebránili v našej práci s de�mi.

Ocitla som sa tak tvárou v tvár k témam, o ktorých sa píše len �ažko. Témam, ktorým sa v ruchu a rutine našej každodennosti radšej vyhýbame. Alebo ich balíme do zjemòujúcich, neutrálnych slovíèok. Alebo sa s nimi popasujeme s pomocou príbehu a symbolu. Toto je ten môj.

Kedysi dávno žil jeden záhradník, ktorý mal krásnu dcérku. Žili v záhrade, plnej najrôznejších kvetov, byliniek, stromov, zeleniny, ovocia a rastlín. Záhradník svoju dcéru ve¾mi miloval a chcel ju nauèi� všetku svoju múdros�. Uèil ju o pôde, slnku a roèných obdobiach. Záhradník miloval aj svoju záhradu a chcel, aby ju dcéra milovala tak ako on.

Preto bol ve¾mi sklamaný, keï v jeden deò našiel malé zeleninové políèko, ktoré jej zveril, úplne vyschnuté Prekvapene sa pozrel na dievèa a spýtal sa jej: „èo si to urobila so svojím zeleninovým políèkom?“

„Nieko¾ko dní som ho nepolievala,“ odpovedala bezstarostne dievèina. „Chcela som vidie�, ktorá zelenina to vydrží najdlhšie.“ A potom dodala s iskrou mladej vedkyne v oèiach: „vyzerá to, že kapusta je najodolnejšia.“

Otec na to niè nepovedal. Nevzdal sa však nádeje, že jedného dòa nauèí svoju dcéru milova� ich záhradu tak, ako ju miloval on. Uèila sa rýchle a èoskoro dobre vedela, ako sa postara� o všetky rastliny v ich prekrásnej záhrade.

Jedného dòa, keï spolu sedeli v tieni jablone, zaèal otec rozpráva�: „Keï nieèo miluješ, moja malièká, nechaj to najprv odís�. Ak sa to k Tebe vráti, bude to Tvoje navždy. Ak sa to k Tebe nevráti, budeš vedie�, že Ti to aj tak nikdy nepatrilo.“

Na druhý deò sa opä� posadili pod jabloò a otec pokraèoval: „ak nieèo miluješ, dcérenka, vedz, že je to ako piesok v Tvojej dlani. Ak sa to pokúsiš pevne schova� v hrsti, piesok sa Ti presype pomedzi prsty. Ale ak ponecháš svoju dlaò otvorenú, tvoj piesok ostane s tebou, malièká.“

Dievèatko prikývlo, hoci tomu príliš nerozumelo.

V záhrade rástla tiež nádherná biela ruža, ktorú dievèa milovalo zo všetkých najviac. Nevedela si ani len predstavi�, že by sa o òu niekedy nepostarala. Vybudovala okolo nej mohutný prístrešok. Dokonca obložila pôdu okolo svojej ruže malými zlatými kamienkami. Každú noc, predtým, ako sa uložila na spánok, si odtrhla jeden biely lupeò, aby s òou jej milovaná ruža mohla by� aj v snoch.

V jedno ráno, keï sa opä� ponáh¾ala polia� svoju ružu, však zostala stá� ako skamenená. Našla svoju ružu màtvu. Zahynula, pretože nemala dos� slnka a pretože zlaté kamienky jej nedovolili ïalej rás�. Dievèa bolo nahnevané a smutné. „Ako mi to moja biela ruža mohla urobi�? Po tom všetkom, èo som pre òu urobila. Nechcela som predsa niè viac, len aby bola so mnou. Chcela som, aby žila navždy,“ plakala.

Plakala a plakala a jej slzy kropili celú záhradu sedem dní a sedem nocí. Na ôsmy deò ráno sa otec už viac nemohol pozera� na boles� svojej dcéry a povedal: „ je nieèo, èo môžeš urobi� pre seba a pre svoju ružu. Vydáš sa na cestu. Zoberieš so sebou svoju ružu a tu, zoberieš si so sebou aj tieto semienka. Pôjdeš iba v noci a na nohách budeš ma� obuté �ažké zlaté sandále. Prejdeš cez sedem morí a cez sedem hôr, až sa dostaneš ku kamennému po¾u. Semienka, ktoré som ti dal, vyrastú iba tam.“

Dievèa urobilo tak, ako jej povedal otec. Poèkala do západu slnka, potom si obula pár �ažkých zlatých sandálov a opustila otcovu záhradu. Putovala a putovala, sama a plná strachu každú noc. Zlaté sandále jej odierali chodidlá a semienka ju pálili v dlani.
Nakoniec našla kamenné pole, o ktorom jej hovoril otec. Pomaly ho zaèala èisti�, kameò po kameni, sedem dní a sedem nocí. Na ôsmy deò ráno bolo pole vyèistené a pôda bola pripravená. Dievèina zasadila semienka, ktoré so sebou priniesla a potom sa posadila na okraj po¾a. Sedela tam sedem dní a sedem nocí. Keï sa na ôsmy deò ráno zobudila, uvidela nádherné pole bielych ruží.

V to ráno zložila z nôh zlaté sandále a vydala sa na cestu domov. Nezobrala si so sebou žiadnu ružu, iba spomienku na biele pole kvetov.

Autor: Veronika z Plamienka

Páèi sa Vám tento BLOG? Staòte sa našim fanúšikom.

  Pridajte komentár k èlánku

Ak chcete komentova�, kliknite sem!

Permalink: (Permanentný odkaz na èlánok)
http://www.gorila.sk/clanok-1753/veronika_z_plamienka_ako_celit_vlastnym_stratam