Gorila Blog

Junior: Running is mental

Keby mi niekto povedal pred troma mesiacmi, že budem beha�, pravidelne a s chu�ou, tak by som ho vysmial. Tak sa smejem sám sebe. Mal som všetky predpoklady na to, aby som to nevzvládol. Cez váhu, pohàdanie behom, nemožnými "maratónkami". To všetko završené neskutoènou mierou lenivosti. Všetky moje pokusy o aktívny pohyb a pravidelné cvieèenie skonèili... hm, skonèili. A to bol problém.

V zápale práce a YES-manovania som zaèiatkom júla súhlasil s úèas�ou na projekte NIKE RUN a nedomyslel som jednu základnú vec, že sa z toho nevykecám. Vrhol sa na mòa team ¾udí, ktorí ma na atletickej dráhe merali, štípali do ucha, aby mi vzali krv a zistili, kedy sa mením na mlieèny bar. Prišli na to, èo som už pred tým dávno vedel. Som stratený prípad. Báchorili ma tým, že mám GPS hodinky, že ma sleduje satelit, že mi ukážu graf, ako mi to ide. Hehe! Keïže vo vo¾nom èase rád èítam z tvárí (nabudúce vám o tom napíšem viac) bolo mi jasné, že moji odborníci sa v duchu pýtali sami seba: Ako je možné, že ešte žije?!

Stále dotovaný pocitom naivity som sa dal na tvrdý tréning. No, aby som sa priznal - polotvrdý až tuhomäký tríning. Aj mi bolo èudné, preèo všetci zo skupiny idú rýchlejšie tempo a ja len stepujem a fuèím, ako parná lokomotíva pri elektrovlakoch. Nakoniec sa to zlomilo a telo si spomenulo na obdobie sily a krásy. Sledujete, ako dokážem verejne klama� sám sebe? Celá snaha vyústila do štartu 10km behu v Prahe. A o tom som vám chcel napísa�!

Nenormálny pocit, po dohehnutí! Po dvoch mesiacoch a nabehaných cca. 100km som to dal! V kuse, bez zastavenia a bez vyp¾utia duše. Prekvapil som nielen sám seba, ale iných. A ako mi písali v gratulaènom opojení moji FB kámoši, sám som si v tom momente neuvedomil, èo som dokázal. Priznávam, som na seba hrdý. Je mi jasné, že 10 km nie je niè, že to nie je martón. Len pre mòa je to všetko. Lebo okrem super pocitu po dobehnutí - pochopite¾ne, ak sa nevyš�avíte tak, že vás kriesia záchranári, tak asi najdôležitejšia vec pri behu je: VEDIE� BY� SO SEBOU SÁM. So svojími myšlienkami, chú�kami, náladami, problemami a inými -ami.

Dostávame sa k epilógu, teda poïakovaniu. Rozmýš¾am, ako donúti� tých, ktorých to nezaujíma doèíta� do konca.... Na záver dám vtip! Ivanovi, Jergušovi a bežcom profíkom za milosrdné lži, vïaka ktorým som uveril, že to dám, ale HLAVNE mojej navádzadèke Tonièke, ktorá na mòa krièala: dýchaj, poï, uvo¾ni, poï, dýchaj, uvo¾ni - celých 10 km. Jej by som chcel venova� svoju DESINU.

A ešte jednu vec pred vtipom - naš�astie som videl fotky z behu po Prahe. Krásna scenéria, perfektná tra�. V mojom prípade som spoznal Prahu pod¾a dlažby. Ja a cestári vieme, aká je cesta od Žlutých lázni, vltavské nábrežie, Staromák, Prašnú bránu, Václavák, a spä� na nábrežie. No a v cieli som dal koneène hlavu hore. Ïakujem. S tým vtipom som klamal.

Autor: Milan 'Junior' Zimnýkoval

Páèi sa Vám tento BLOG? Staòte sa našim fanúšikom.

  Pridajte komentár k èlánku

Ak chcete komentova�, kliknite sem!

Permalink: (Permanentný odkaz na èlánok)
http://www.gorila.sk/clanok-1667/junior_running_is_mental