Gorila News

Vanda Rozenbergová: Mamuta už domov neprinesú, ale stále sú to samci

„Ženy sú dnes málo ženské,“ myslí si spisovate¾ka, ktorá doma sedáva s alobalovou èiapkou na hlave. Vanda Rozenbergová si vydala svoju vlastnú knižku už v ôsmich rokoch, no prvá jej oficiálne vyšla až dnes. Zbierka poviedok Ved¾ajšie úèinky chovu drobných hlodavcov je rovnako ako jej autorka plná prekvapení.

Vanda Rozenbergová, foto Jozef Pálenik

Pri poh¾ade na tvoje priezvisko väèšine ¾udí napadne to isté. Si príbuzná pornoherca Rosenberga?
(smiech) Niè s ním nemám. Síce sme uvažovali, že by sme to priezvisko marketingovo zužitkovali, ale bolo by to nízke. Nie som puritán, ale vedome sa vystríham vulgarizmov a trendy slov. Hlavne v písaní. Nepoužívam emancipovaný ženský slovník s ve¾akrát dehonestujúcim nádychom smerom k opaènému pohlaviu.

To sa však nedá poveda� o väèšine súèasných autoriek. Kedysi nemohli ženy publikova� vôbec a dnes píšu bez ostychu paperbacky plné hrubých slov.
Hlavne sú plné vulgárnych riešení. To ma na tom zaráža. Hrdinke je hneï všetko jasné. Akoby sa už nenosila ženská úzkostlivos�, skromnos�, schopnos� nie podriadi� sa, ale prija� aj diskutabilné mužské rozhodnutia. Také ich zvláštne úvahy a èiny. Veï to je ženstvo, nie? Že to prijmem, povznesiem sa nad to a poviem – dobre, môj milý.

Èítaš ich?
Nie sú zlé, keï si èlovek chce ve¾mi, ve¾mi oddýchnu�. Èítam ve¾a, a tak ma už máloèo uspokojí. Najlepšie si oddýchnem, keï je to komplikované a musím pri knihe premýš¾a� alebo si dokonca robi� poznámky.

Aký má zmysel písa� v èasoch, keï ¾udia stále menej èítajú?
Robím to pre seba a ak sa v tom nájde aj niekto ïalší, je to ve¾mi povzbudzujúce. Raz mi napríklad volala jedna milá pani a pýtala sa na poviedku o škreèkoch (Ved¾ajšie úèinky chovu drobných hlodavcov – pozn. red.), kde sa hlavný hrdina volá Starý Rozum: „Odkia¾ viete, že je tam nieèo také typické?“ No, povedala som jej, mám muža, vy nemáte? Staèí len to spojenie „Starý Rozum“ a ženy tomu hneï rozumejú. Je to univerzálne na každého muža, aj keï má len desa� rokov.

Rozumejú tomu aj muži?
Nie, tí mi nevolávajú. Ani môj muž neèítal všetky. Až po dlhom èase mi povedal, že sa ho to mierne dotklo.

Bola tá poviedka o òom?
Nebola, dotklo sa ho to všeobecne za ich mužstvo.

Postavám tvojich poviedok dávaš riadne zabra�. Jednému sa utopí žena, inému oslepne matka. Nie je ti ich ¾úto?
Urèite majú za sebou kus krásneho života alebo nieèo pozitívneho. Takto to neberiem, preboha! Aj v ženskej literatúre väèšinou na zaèiatku niekto zomrie. Muž zahynie pri autonehode alebo odíde nevieme kam, nevieme s kým a potom sa to dozvieme.

V tvojich príbehoch sa však èasto nieèo stane žene a celá tiaž starostlivosti o rodinu ostane na mužovi...
Èasto píšem aj v mužskom rode. Baví ma mužský svet, jeho drobné odtienky aj také to „pravé chlapstvo“. Veci, ktoré obdivujú, od vojnových hrdinov po námorné lode. Baví ma vedie�, èo ich na tom agresívnom, brutálnom alebo zlom nadchýna a èo v tom vidia pozitívne. Fascinuje ma, že napriek evolúcii je v mužoch stále prítomná agresívna bunka. Domov s mamutom neprídu, ale inak sú to samci. Jednoducho, nedá sa to vyplieni�. Ale èo také typicky ženské je v ženách? Aj keï sú príjemne ustrojené, akoby ženská skromnos�, poddajnos� a láskavos� už v tomto priebojnom svete a �ažkom karieristickom živote nebola. Možno ešte u našich mám.

Dá sa ženskos� cibri�?
Áno, dá. Ja si ju uchovávam možno tým, že mám rada krásu a robím pekné veci. Moje obrázky sú jemné ako èipky, niè drsné ani vulgárne. Nerobí mi problém vyhýba� sa vulgárnosti, nikdy to nebolo inak. A to už dnes tiež nie je také samozrejmé.

Fox in the City, Vanda Rozenbergová

Aj nadávaš?
Už nemôžem tvrdi�, že nie. Tohto roku, v marci, som nadávala. Pamätám si to presne.

Ani nep¾uješ?
Rozhodne nie. Nešvár p¾uvance zo strany mužského družstva je nieèo neskutoèné. Zvláš� ráno, keï idem do práce - to aby èlovek k¾uèkoval medzi p¾uvancami. Toto by som mužstvu vyèítala viac než èoko¾vek iné. Chlapci, nep¾ujte! (smiech)

V jednej z tvojich poviedok zakážu ženám pracova�, vieš si to predstavi�?
Áno, lebo pracujem len šiesty mesiac. Som bibliograf na polovièný úväzok a ve¾mi ma to baví. A popritom mám dos� èasu aj ís� po deti, uvari�, napísa� s malým úlohy, ís� s ním na klavír, nama¾ova� obraz, pripravi� si podklady, pokraèova� vo svojej rozpísanej próze, privíta� manžela, porozpráva� sa s de�mi, pohra� s kocúrom... Je pravda, že pri zamestnaní na plný úväzok by ma omínalo, že nestihnem robi� to, èo by som naozaj chcela.

Niektoré ženy by sa bez zamestnania zrútili.
Najviac ma iritujú ženy typu „venuj sa mi“ a „on sa mi nevenuje“. Muži sú Božie stvorenia, nechajme ich! (smiech) Veï kto ma môže zabavi� viac ako ja? Páèia sa mi kulty háèkovania, záchvaty vyšívania. Sú to úžasné veci, ktoré k ženám patria. Alebo varenie. Chápem, že keï musí na perkelt každý deò zarobi�, tak je jej to odporné. Ale vo všetkom sa dá nájs� stred.

Dá sa živi� písaním a ma¾ovaním?
Áno.

Naozaj?! A ako?
V skromnosti. �ažko sa mi odpovedá, lebo každý považuje za štandard nieèo iné. Niekto perfektne vykachlièkovanú kúpe¾òu, dokonalé plávajúce podlahy s tesniacimi lištièkami po celom obvode a kvalitné plastové okná. Ale nemusí to tak by�. Napríklad ja si dám pre more aj koleno vàta�. Nie kvôli kúpaniu a opa¾ovaniu, mne staèí aj poh¾ad. Takže sa vzdávam podláh, plastových okien aj líšt a moja rodina mi ho dopraje každý rok.

Ako by vyzeral ideálny mužsko-ženský svet?
Taký nie je. Ale keby som si ho mala vymyslie�, chcela by som, aby sa o nás starali, nosili nás na rukách, aby ve¾kými svalmi pílili stromy. Pre mòa je ideálny môj manžel, som š�astná. Som ve¾ký propagátor vydaja. Moji manželia sú vždy odo mòa mladší. Recept na š�astné manželstvo - zásadne mladší manžel! (smiech)

Tvoje okolie �a vníma ako spisovate¾ku, maliarku alebo knihovníèku. Aká si sama doma?
Keï som sama doma, vytiahnem si alobalovú èiapku, aká je vo filme Znamenia. Oni ju majú proti mimozemš�anom, no ja ju mám len tak – pre svoju vlastnú frajerinu. Vytváram si svoje vlastné dobrodružstvá. Chodím s tou èiapkou po byte a meditujem.

V èom si úplne iná ako všetci ostatní?
Neznášam mlieko. Nemôžem ho vidie� ani v pohári, musím sa odvráti�.

Preèo?
Neviem.

Máš traumu z mlieènych desiat?
Áno.

Èo �a rozèu¾uje?
Asi som Dalajláma, niè. Nemôžem poveda�, že by ma rozèu¾ovala hlúpos� iných. To ma nerozèu¾uje, lebo tak to je.

O èom snívaš?
Chcela by som, aby si ¾udia uvedomili, že sa oplatí myslie� viac na seba a èastejšie „parkova�“ vo svojom vnútornom prístave. Nie je to sebectvo, práve naopak. Odjakživa cítim, že chcem pre seba to najlepšie. Chcem seba, partnera, deti, najbližšiu rodinu, potom priate¾ov, svet a až potom napríklad záchranu vlkov. No ve¾a ¾udí to robí naopak. Nahlas sa angažujú alebo sa vnútorne zžierajú kvôli politike a neš�astiam. Ve¾akrát venujú energiu veciam, ktoré sú vzdialené a možno priamo pri nich alebo v nich nieèo èaká...

Vanda Rozenbergová, foto Jozef Pálenik

Vanda Rozenbergová napísala prvú knižku v ôsmich rokov a sama ju ilustrovala i vydala. Nieko¾kokrát sa dostala medzi najlepších v sú�aži Poviedka, publikuje v èasopisoch, v Slovenskom i Èeskom rozhlase. Okrem toho ma¾uje sklenené art-deco, dekoruje keramiku a je bibliografkou Hornonitrianskej knižnice.

Autor: Zuzana Límová

Páèi sa Vám tento BLOG? Staòte sa našim fanúšikom.

  Pridajte komentár k èlánku

Ak chcete komentova�, kliknite sem!

Permalink: (Permanentný odkaz na èlánok)
http://www.gorila.sk/clanok-1516/vanda_rozenbergova_mamuta_uz_domov_neprinesu_ale_stale_su_to_samci